Ty vyrastieš, ty nevyrastieš

Jeden večer pri uspávaní detičiek a pri snahe nezaspať, som si spomenula na jeden pokus, ktorý som robila, keď som bola malá. Pamätám si, že moja mamina sa celý život vzdelávala v oblasti pozitívneho myslenia a práce na sebe, stále niečo študovala, chodila na rôzne školenia a semináre a keď som už bola dosť veľká a zaujímala som sa, čo to mi aj porozprávala.

Raz prišla z víkendového seminára Silvovej metódy z Bratislavy a bola nadšená z nových informácií.

Rozprávala mi o pokuse, ktorý im kázali doma urobiť, aby sami na vlastné oči videli, ako je možné živé organizmy programovať. Či už pozitívne alebo negatívne.

Viem, že vtedy som mala asi 13 rokov a bola som nadšená a pripravená hneď pokus vyskúšať.

Ako som urobila pokus

Tak som si vzala dva identické vrchnáčiky od zaváraninového pohára, dve pekné a zdravé fazuľky a dve striekačky, ktoré som naplnila v rovnakom množstve vodou. Na vrchnáčiky som si dala štítok. Na jednom bolo V = vyrastieš a na druhom bolo N a teda nevyrastieš. Do každého z nich som dala fazuľku a striekačkou som im dala presne rovnaké množstvo vody. Každý deň som sa každej fazuľke zvlášť prihovárala.

Jednej som hovorila samé pekné a pozitívne veci o tom, aká je krásna, silná, zdravá a ako krásne vyklíči a že z nej narastie silná a krásna rastlinka. Tej druhej som hovorila presný opak.

Že z nej nikdy nič nebude, že je nemožná a vôbec nevie rásť. Každý deň som tento postup opakovala. Rovnaké množstvo vody, rovnaké množstvo svetla na parapete a celkom iné slová a informácie. Naozaj už neviem, ako dlho to trvalo, ale do dnes si určite pamätám, že jedna z nich naozaj vyklíčila a mala zelený klíček a tá druhá sa scvrkla, mala tam taký pupáčik, kadiaľ by už už klíčila, ale ako si sa jej to nepodarilo a zelená rastlinka z nej nikdy nevykukla.

Všetko mám vo svojich rukách

Odkedy som sa stala maminkou, veľmi často analyzujem samú seba, snažím sa na seba pozrieť akoby zhora z vtáčej perspektívy a sledovať, ako sa správam, čo rozprávam a aká som.

Kedy sa cítim dobre a kedy práve naopak. Premýšľam veľa nad svojim detstvom a vyhodnocujem si, čo vnímam pre seba ako pozitívne a čo naopak ma ovplyvnilo negatívne a teraz v dospelosti sa s tým musím popasovať. Všímam si svoje negatívne programy a vzorce správania, ktoré mám z minulosti.

Vnímam naozaj veľa pozitívneho, mala som možnosť zažiť také chvíle v detstve, že by boli na samostatný blog a nie jeden. Ale dokážem si vyhodnotiť aj veci a programy, ktoré ma v mojom živote blokujú, ktoré ma často viedli k nesprávnym rozhodnutiam a k tomu, že som nechtiac ublížila sebe i iným. Mám však taký dar, občas užitočný, občas aj blokujúci a tým je kritika. Nie je zameraná len na druhých, ale aj na samú seba a používam ju v jej pozitívnejšom smere a tým je práve seba-kritika a s dnešným mojim kúzelným nastavením by som povedala, že SEBA-UVEDOMENIE.

20150817_103324

A o to viac mi je jasné, koľko toho mám vo svojich rukách v súvislosti s mojimi deťmi. Každý deň rozhodujem o tom, aké programy im odovzdám.

Či budú moje “milované deťuľky fazuľky” rásť, klíčiť, napredovať, prosperovať alebo ich budem častovať slovami výsmechu, poníženia, ironických urážok a zdôrazňovať im, koľko toho ešte nedokážu.

Moje rozhodnutie je jasné a volím prvú voľbu, nie len keď sa mi to hodí, ale vedome a každý deň. Pridáte sa?

Každé ráno im poviem, ako veľmi ich ľúbim, ako sa teším na náš dnešný krásny deň. Poďakujem, že som mohla spať vedľa nich v jednej posteli, vidieť, ako sa s obrovským úsmevom na tvári zobúdzajú, ďakujem za každú pusu, objatie a pohladenie, ktoré sa rozhodli mi venovať.

Každý večer už štyri a pol roka uspávam svojho synčeka i menšiu dcérku a vnímam to ako radosť. Je to pre mňa zastavenie, možnosť dívať sa ako zaspávajú, cítiť, ako ma držia.

Hovorím im, aká som vďačná, že sa mi narodili, akí sú pre mňa dôležití, ako ich obdivujem, akí sú úžasní a že sú mojimi vysnívanými detičkami. Pri tom stále myslím na fazuľky z detstva a vidím, ako to úžasne funguje.

Ako mi moje deti kvitnú pred očami, akí sú si vedomí samých seba, svojej hodnoty. Ako rozdávajú z toho, čo dostávajú. Mne, sebe navzájom i svojmu okoliu.

Mišulka
Je mamkou Vilka a Šarlotky, prežila si prirodzený pôrod a zažíva veľmi krásne a intenzívne kontaktné rodičovstvo s oboma svojimi deťmi. Vlastné detstvo považuje za veľmi hodnotné a plné krásnych spomienok a to jej dáva inšpiráciu vytvárať si vlastnú filozofiu a pohľad na to, ako viesť svoje deti vnímavo a s láskou k slobodnému a vedomému životu. Nebojí sa vytŕčať z radu, byť iná a ísť si vlastnou cestou, ktorej verí a nie po tej, ktorú sa jej snaží určiť spoločnosť a jej pravidlá. Neúspech na ceste je pre ňu skúsenosť a zároveň informácia, že našla miesto, kadiaľ cesta nevedie. Verí, že ak sa k svojim deťom správa s láskou, úctou a rešpektom, budú sa aj ony rovnako správať k sebe samým, i k svojmu okoliu. Jej vízia je vyjadrená v myšlienke: "Jediná generácia hlboko milujúcich rodičov môže zmeniť myslenie budúcej generácie, a tým celý svet."
Komentáre