Deti ma asi nikdy neprestanú fascinovať. Každý deň mi ukazujú, nad čím všetkým sa ešte potrebujem pozamýšľať. Čím viac si o nich, o ich príchode na tento svet a o ich duši čítam, tým viac chcem na sebe pracovať. Nie len preto, že tie moje dve sú malé a práve teraz som mamou na plný úväzok.
Kvôli všetkým deťom na svete. Verím, že ak my, dospeláci začneme na sebe pracovať, všetky deti na svete sa začnú mať lepšie.
Mám tú česť pozorovať rodiny, vidieť rodičov. Na rôznych miestach i v rôznych situáciách. A tiež mám tú česť vidieť každý deň ako matku seba. Všetci sa učíme. Len škoda, že byť rodičom sa učíme za pochodu.
Neprestane ma prekvapovať, prečo nás nikto nikdy na úlohu rodiča nepripravuje. Na dobré, plnohodnotné a vedomé rodičovstvo návod neexistuje a to v dnešnej dobe už nič nesmie bez návodu byť. Jedine k našim vlastným deťom návod nedostávame.
Akoby aj, veď nemáme návod ani sami na seba. Nerozumieme veľakrát ani sami sebe a tomu, čo sa v nás odohráva a akú súvislosť to má s našim vlastným detstvom. Odkiaľ potom berieme tú istotu, to skalopevné presvedčenie, keď vychovávame deti?
A nielen vlastné, mnohokrát nemáme problém starať sa do výchovy akýchkoľvek detí. Akoby sme všetci boli expertmi na výchovu. Akoby v tomto smere neexistovali žiadne chyby, ohrozenia, ktoré by bolo potrebné starostlivo zvážiť a vedome si premyslieť kroky. Akoby viesť dieťa životom bolo len tak.
Občas sa mnohí správame k deťom tak, akoby sme ani nemali čo pokaziť.
Lenže nie je to tak. Všetko čo kedykoľvek od ich zrodenia spravíme (a mnohí vieme, že dokonca oveľa skôr), každé slovo, ktoré vypovieme, každú situáciu, ktorú vyvoláme, toto všetko sa do nich ukladá, zapisuje a má to určitý vplyv na ich ďalší život.
Všetci do tohto života vstupujeme otvorení, s dôverou a v očakávaní radosti a neustálej vzájomnej lásky, pretože všetci máme vrodenú empatiu a schopnosť vnímať vibrácie rôznych emócií, situácií, myšlienok.
Každé jedno dieťa sa od svojho narodenia každým jedným dňom snaží byť tým najlepším, najláskavejším a najempatickejším, akým len dokáže.
Predstavme si, že len pár dní po počatí sa sformuje zhluk vibrujúcich buniek, z ktorých sa neskôr vyvinie detské srdiečko. Tieto bunky sú citlivé na zvuk a naladia sa na tlkot srdca matky a jej dych.
Matkin rytmus srdca i dychu je nevyhnutný pre vývin srdca dieťaťa. Ukazujú mu ten správny smer, čo má robiť a čo bude jeho úlohou. Matkine srdce úplne prirodzene vedie a ukazuje cestu srdcu dieťaťa. Učí ho spontánne a celkom prirodzene a ide mu príkladom.
Dieťatko sa vyvíja, rastie a začína sa učiť. A od koho sa učí a čo vlastne? Učí sa, pozoruje a zažíva všetky emocionálne stavy a situácie so svojou matkou.
Emocionálne stavy matky a všetky opakujúce sa vzorce jej správania sa do neho vtláčajú a zapisujú (imprintujú) jednak pomocou hormónov, ale aj prostredníctvom tónu matkinho hlasu.
A toto je len začiatok. Všetko pokračuje úplne rovnako aj po narodení. Novorodené deti žijú v akomsi podprahovom svete a tento svet je úplne závislý na tele matky.
“Keď sa osobný priestor matky prekryje s osobným priestorom dieťaťa, dochádza k masívnej výmene informácií. Túto nenápadnú komunikáciu si matka nemusí uvedomovať, ale odohráva sa na jedinej aktívnej úrovni vedomia, ktorú má dieťa k dispozícii.” píše vo svojej knihe J.CH.Pearce
Z toho všetkého nám krásne vyplýva, že schopnosť VCÍTIŤ SA DO NIEKOHO SRDCOM (ako dieťa do matky a matka do dieťaťa) je našou pôvodnou stratégiou RASTU a PREŽITIA.
Môžeme tak povedať, že vnímavosť a empatia sú základnými ľudskými vlohami, ktoré získavame už v maternici. Tejto vnímavosti sa každé dieťa učí od svojej matky. A pokiaľ ich súlad a harmóniu nenarušíme vonkajšími vplyvmi, majú možnosť túto vnímavosť udržať a mnohonásobne zväčšovať aj mnoho rokov po narodení.