Ráno tvorí náš deň

Dnes ráno, v sprche, som si uvedomila, aká som vďačná za naše príjemné, pomalé a pokojné rána.

Spomenula som si, že to nebolo tak vždy (o jednom náročnom období som písala aj v tomto blogu) a že tieto dnešné “zážitkové rána” sú výsledkom našej práce. Áno, našej. Každého jedného člena rodiny, aj toho najmenšieho, hoc si to možno ani neuvedomuje.

Pamätám si na obdobie, keď boli rána náročné. Mala som pocit, akoby už ráno tie moje deti vstávali hore zadkom. Mrnčali, neboli spokojné a už sme štartovali a zapaľovali sme sa jeden od druhého ako zápalky.

Veľa som sa v tomto období sťažovala. Stále dookola som Jarkovi omieľala, že ma to takto nebaví, že už ráno je stres a nervozita, lebo len čo sa zobudia mrnčia alebo sú nespokojní. Keď nie obaja, tak aspoň jeden.

Jedného dňa, som si našaťastie uvedomila, čo tvorím, keď o tom rozprávam a začala som to meniť.

Prvý krok bol, že miesto toho, aby som hovorila čo nechcem, som začala ranné situácie doma opisovať tak, aby som vyjadrovala čo potrebujem a čo chcem.

Následne, už ani neviem u koho, som si vypočula, že ráno je možné deti i seba “naprogramovať” na pekný a harmonický deň. Ešte skôr, ako začneme akúkoľvek interakciu so svetom, je naše podvedomie otvorené a prístupné oveľa ľahšie, ako kedykovľvek neskôr počas dňa.

A tak, keď som deti zobúdzala alebo sa prebúdzali, začala som si dookola rozprávať svoje pozitívne predstavy o našom dníčku a o tom, ako si prajem, aby to bolo a ako nás už vidím.

Želala som nám prekrásny dníček plný radosti a veselosti.

Opislovala som, aká som vďačná, že si počas dňa pomáhame a rozprávame sa pokojným hláskom.

Hovorila som, aká som vďačná za veci, ktoré máme a o ktorých viem, že boli v tom veku dôležité aj pre ne a čo vďaka nim smieme robiť.

Toto sa stalo postupne našim ranným rituálom. Už sme si nevedeli predstaviť, že by ráno začínalo inak.

Väčšinou to bolo spojené aj s kontaktom medzi nami.

A keďže nevstávali naraz a ja som sa ráno vždy snažila aspoň 15 minút ich predbehnúť a čakať ich s knihou v ruke v obývačke, bolo úžasné vidieť, ako ráno ku mne prichádzajú, ako malé mátožky s vláskami do všetkých strán, potom sa na mňa štverajú, sadajú si mi do lona, bruškom na bruško, tváričku si oprú o môj hrudník a ja začínam s vizualizovaním a afirmovaním nášho dňa.

Predstavujem si, aké príjemné musí byť ráno takéto ukotvenie. Ako im rezonuje na hrudi môj hlas a ako si vytvárame do podvedomia odtlačok na celý život, že toto boli a verím, že ešte dlho budú, naše rána.

Cez víkend sme takto, spolu, všetci štyria. Niekedy je to 10 minút, niekedy aj 30.

Ale stojí to za to.

Dnes sú naše rána výsledkom tohto nášho, roky zavedeného, rituálu, za ktorý som veľmi vďačná, lebo nietoré dni prebehnú ozaj rýchlo. Ale týchto 10 – 15 minút spolu nám to istí a vieme, že patríme k sebe. 

Mišulka
Je mamkou Vilka a Šarlotky, prežila si prirodzený pôrod a zažíva veľmi krásne a intenzívne kontaktné rodičovstvo s oboma svojimi deťmi. Vlastné detstvo považuje za veľmi hodnotné a plné krásnych spomienok a to jej dáva inšpiráciu vytvárať si vlastnú filozofiu a pohľad na to, ako viesť svoje deti vnímavo a s láskou k slobodnému a vedomému životu. Nebojí sa vytŕčať z radu, byť iná a ísť si vlastnou cestou, ktorej verí a nie po tej, ktorú sa jej snaží určiť spoločnosť a jej pravidlá. Neúspech na ceste je pre ňu skúsenosť a zároveň informácia, že našla miesto, kadiaľ cesta nevedie. Verí, že ak sa k svojim deťom správa s láskou, úctou a rešpektom, budú sa aj ony rovnako správať k sebe samým, i k svojmu okoliu. Jej vízia je vyjadrená v myšlienke: "Jediná generácia hlboko milujúcich rodičov môže zmeniť myslenie budúcej generácie, a tým celý svet."
Komentáre