O vplyve myšlienok a vnútorného nastavenia

Dnešný deň mi poskytol veľmi komplexný pohľad na to, aký silný vplyv majú myšlienky, vnútorné nastavenie a ranné rituály na náš deň. Ani neviem, odkiaľ začať. Najradšej by som začala tak typicky pre mňa, od Adama a Evy, ale to by ste asi nedočítali do konca, tak to skúsim skrátiť na polovicu.

Je pondelok. Po spoločnom víkende opäť nabiehame na systém pracovného týždňa. Po piatich rokoch, ktoré trávim doma s dvomi mojimi deťmi som sa už naučila, aké je dôležité venovať pozornosť ránu a pokojnému štartu do nového dňa.

Napriek tomuto poznaniu nám raz za čas prídu do života menšie skúšky, aby sme nezaspávali na vavrínoch a stále sa posúvali vpred.

Začiatok tohto pondelka bol jedným z tých zaujímavejších. Jednak som dovolila, aby posun času získal vplyv nad mojou mysľou a od rána som videla tú hodinu, ktorá mi chýba. Pokračovalo to dlhším telefonátom s maminkou, ktorá potrebovala akútnu radu s dojčením a to sa nedá vyriešť za 5 minút a ešte zopár telefonátmi a dvoma neohlásenými kuriérmi pred domom.

Takéto rána mi krásne ukazujú, aké dôležité pre nás s mojimi deťmi je, aby sme sa na seba stihli naladiť, lebo od toho sa odvíja celý náš deň.

Potrebujeme si hneď ráno povedať, aký bude postup, čo nás čaká a vyjadriť si navzájom, aké máme očakávania. Dnes sme to nestihli a ono to bolo cítiť.

Pondelok je jedným z dní, kedy poobede chodím do práce, takže si uvedomujem, že počas dňa fungujem pod miernym tlakom, aby sme do tretej všetko stihli. Raňajky, prípravu obeda, čas strávený hrou a tiež pobyt vonku. Špeciálne dnes ešte myslím na to, že mi jeden dôležitý program v počítači nefunguje a potrebujem to popri deťoch nejako poriešiť.

Úplne cítim ten tlak v hlave, ktorému som dovolila, aby sa tam od rána usadil. Vidím, ako deti reagujú na to, že nie som na 100% prítomná a hoci sa snažím všetky požiadavky naplniť, relevantne odpovedať a milo komunikovať, deti sa oklamať nedajú. Všetko držím v sebe a snažím sa byť navonok pokojná, no ich reakcie sú jasné. Napätie, nespokojnosť, mrnčanie, nehranie sa, chodenie mi v pätách. A moja reakcia? Stúpajúce napätie, pocit stresu, slzy na kraji, žalostný telefonát Jarkovi do práce, uvedomenie, že som v cykle a že z neho potrebujem von, ak má dôjsť k pozitívnej zmene.

Uvedomenie a priznanie si toho, že to, ako je to teraz nie je pre nikoho dobré prináša prvé ovocie. Program v počítači mi začína fungovať. Mám vnútornú radosť a čiastočný pocit úľavy. Zrazu vidím svetlo a celá atmosféra sa mení. Hľadám si deti na dvore a idem k nim končene s trochu iným vnútorným nastavením. Cítim, že sa to opäť medzi nami vylaďuje, nachádzame si spoločnú hru, len stačí, aby sa mama trochu uvoľnila.

Myslím na to, ako je to všetko medzi členmi v rodine prepojené a ako na seba navzájom reagujeme. Ako všetko ladí, keď sme vo vzájomnej harmónii a tiež to, ako sa to ľahko dokáže rozladiť.

Blíži sa čas príchodu Jarka z práce a môjho odchodu do práce. Deti o všetkom vedia a sú pripravené.  Klasika, veď nie je to prvýkrát. Obliekam sa a balím si veci. Jarko je doma. Odchádzam…

…zrazu sa Vilko, môj takmer 5 ročný syn rozplače, že on chce ísť do práce so mnou. Chvíľu som bola zmätená, toto sa ešte nikdy nestalo. Začínam vysvetľovať a ani nepochybujem o tom, že budem úspešná. Vždy je veľmi rozumný a keď niečo pochopí, problém sa vyrieši. Tentokrát žiadne rozumné argumenty nezaberajú a plač sa stupňuje. Ja už začínam byť v časovej tiesni, ale nemám to srdce odísť, akosi cítim, že to nie je rozmar a že je za tým viac, ale ešte ten pocit nie je vedomý, zatiaľ je len na úrovni intuície.

Silno si ho pritúlim, uistím ho, že všetko je v poriadku a že keď sa najbližšie dohodneme včas, môže ísť so mnou do práce. Zdá sa akoby to ako tak zaberalo a na minútu si myslím, že pri rozprávke ho to do 5 minút prejde. Odchádzam k autu aj s Jarkom.

Ešte si niečo prehodíme pri aute a zrazu počujem cez okno silný plač Vilka a o pár minút už kráča bosí k nám. Tentokrát vidím, že je to vážne. Vzlyká a je v silnom strese. Ok, čas prestávam riešiť a vidím, že ma potrebuje. Nosím ho na rukách, utišujem a uisťujem, po dlhšom čase sa zdá, že to bude OK a skúšam odísť do práce. Ale nič, zase sa všetko vrátilo a ideme od začiatku. Úplne spontánne prosím Jarka, aby mu doniesol topánky, ponožky a že ide so mnou do práce. Šli sa obliecť do domu. Štartujem auto a sadám za volant. Mysľou mi prebehne, že sa ani raz neobzrel, či neodchádzam, hoci počul zvuk motora.

Celkom mi dôveruje, to čo by niekde bolo prirodzeným riešením, je u nás neprijateľné.

Čakám na neho a hlavou mi beží vír myšlienok. Vilko sadá už bez plaču ku mne do auta. V teplákoch od piesku, po celom dni strapatý, ale pokojný. Ideme. Vnímam atmosféru v aute, pýtam sa, či už je všetko v poriadku. Odpovedá že áno, ale ja stále cítim, že ešte nie je koniec. Premýšľam, či môžeme byť takto prepojení a či toto môže byť jeho reakcia na dnešné moje mentálne vypätie a pocit tlaku.

Celou cestou ďakujem za to, že som do hry nevpustila rozum ani ego s názormi, že “ho to prejde”, že “za chvíľu bude ok”, že “je veľký a hádam nebude so mnou nacvičovať”. Ďakujem, že sa mi každým dňom darí byť vedomejšou a pokojnejšou. Vnímam jeho pokoj, úľavu a že sa cíti v bezpečí. Stále neviem, o čo ide, ale myslím na to množstvo detí, ktoré takto plačú každý deň pri rôznych situáciách alebo cestou do školy, či škôlky a na ich rodičov, ktorých intuíciu často ovládne rozum a ego im nadobro vezme cit ku vlastným deťom. Hádam sa pre ich plač a nespokojnosť celý svet nezastaví.

Koľkým stresom si deti prejdú, aké silné emócie sa v ich tele spúšťajú, aký pocit nespravodlivosti a nepochopenia ich musí ovládnuť v podobných situáciách.  Zároveň majú pocit bezmocnosti, že nie sú schopné jasne vysvetliť prečo sa tak správajú a čo vlastne potrebujú.

Tento obraz sa zrazu strieda s tým pokojom, ktorý medzi nami vládne v aute. Cítim ako sa usmievam pri predstave, že by sa celý svet zastavil, že by vždy mali prednosť ľudské city pred povinnosťami a logickými dôvodmi. V práci ma čakajú dvaja klienti, ale ja verím a viem, že to zvládnem aj s Vilkom, podstatné je, že budeme obaja pokojní. On vďaka tomu, že je pri mne a ja vďaka tomu, že som ho nenechala plačúceho doma.

Stále ale vidím, že to nie je ono, ešte to nie je ten môj veselý a usmiaty chlapec. Presne o päť minút už bude klopať klient, mám všetko vybalené a pripravené, keď mi zrazu Vilko oznámi, že ho bolí hlavička. Ani sa mi nechce veriť, pretože toto ešte nikdy nepovedal. Ešteže mám pri sebe lekárničku s aromaterapiou a gélikových pomocníkov. Hneď mu dávam Peppermint, On guard, Yumi. Vidím na ňom, že nie je vo svojej koži. O chvíľu mi povie, že si cíti trošku aj hrdielko a ja cítim, ako mi všetko zapadá a naskakuje mi stres a strach o neho.

Za jednu milisekundu mi preletí obraz, ako končím prácu o siedmej, on to tu pri mne prečká a ja zisťujem, že ideme domov s teplotou 38,5°C. Mne sa po ceste vyplavujú výčitky a všetko sa to vo mne miesi. Celá situácia sa zhoršuje.

Tento scenár by nám určite nepomohol a preto volám pánovi, ktorého sme čakali a ktorý práve parkuje pred budovou. Úplne narovinu mu vysvetľujem situáciu a na druhej strane počujem celkom asertívnu a pokojnú odpoveď, že to chápe a rešpektuje. Rýchlo hľadám kontakt na ďalšiu pani na messengeri a zrazu správa od nej “niečo neodkladné jej do toho prišlo a preto sa nemôže zúčastniť stretnutia”. Veľakrát sa ospravedlňuje, že ju to mrzí a mne opäť úplne jasne dochádza, ako je to všetko v tom Vesmíre krásne načasované a všetko sa deje pre každého najlepšie, ak ostávame na seba napojení a otvorení udalostiam, ktoré prichádzajú.

Balíme sa a ideme domov. Vilko v aute zaspáva a na očiach mu vidím, že jeho telo na niečom pracuje. Cítim obrovskú úľavu, ako sme to všetko zvládli, vďaku, že som mu dôverovala hoci jeho správanie nedávalo zmysel.

Nie je to prvýkrát, čo jedno z mojich detí takto zareagovalo na môj vnútorný nepokoj a stres. Ešte pred dvomi rokmi boli výsledkom takýchto mojich stavov ich laryngitídy a opakované drobné ochorenia. Odvtedy som ale prešla kus cesty a veľa som na sebe zapracovala.

Dnes cítim, že sa mi to prvýkrát podarilo celé zastaviť včas a že sa mi ráno zobudí usmiaty a zdravý chlapec.

Zároveň ma neustále fascinuje koľko toho mám vo svojich rukách, aké je dôležité pre zdravie mojich detí aby som bola pokojná a vyladená, aký silný účinok na naše telo a zdravie má hoci len krátkodobý stres a že možno keby som Vilkove správanie ignorovala, večer by som ho našla už s rozbehnutou chorobou.

Jasné že svoju rolu zohrali aj vitamíny a aromaterapia, ktorú som mu okamžite nasadila, ale už zo skúseností viem, že ak by jeho napätie a stres pokračovali, liečivý porces by takto rýchlo nastať nemohol.

Moje zhrnutie, čo všetko som sa v ďaka dnešnému dňu ja sama naučila:

Zistila som, aké je oslobodzujúce prijať a dôverovať emóciám druhých. Veriť svojej intuícii, byť otvorená zmenám a narovinu vyjadriť  aj celkom cudzím ľuďom, čo práve riešim a čo by mi pomohlo. Aké je dôležité vyjadriť vďačnosť za ich pochopenie mojej situácie a šíriť tento pocit ďalej tým, že sama vyjadrím pochopenie pre situáciu iných.

Namiesto toho, aby som pracovala nesústredene, v strese a pod tlakom, že vedľa mňa čaká možno choré dieťa, som stretnutie zrušila. Vďaka tomu, že sa celá situácia uvoľnila a tlak celkom povolil, som možno prispela k tomu, že sa možná choroba u Vilka ani nerozbehne.

Zároveň viem, že v náhradnom termíne poskytnem svojim klientom zo seba maximum, budem mysľou prítomná a celou bytosťou sústredná na prácu, ktorú oni odo mňa potrebujú. Pretože len ak som pokojná a pozitívne nastavená môžem byť pre nich prínosom.

Úplne jasne si po dnešku opäť uvedomujem a potvrdzujem, aké sú  deti s nami prepojené a že akékoľvek napätie v nás sa vždy niekde odrazí a najčastejšie na ich psychickom či fyzickom zdraví.

Je večer, Vilko ležká v posteli, pospal si a je bez teploty s usmiatou a veselou tváričkou. Čo sa z toho zajtra vyvinie  teraz neviem, ale cítim, že tentokrát len samé zdravie.

A čo jeho hlávka a hrdlo? Ja som v sebe mala počas dňa tlak a napätie, ktoré som v sebe silno potláčala a nemala som ho kam ventilovať, mohlo sa to takto somatizovať v jeho tele….?