Moje prvé stretnutie s Montessori

Cítim veľkú potrebu, podeliť sa s vami o svoje nadšenie, ktoré opakovane zas a znova zažívam na kurzoch o pedagogike Márie Montessori. O tom, čo je Montessori pedagogika asi písať nemusím. Dnes je to veľký hit a boom, už asi v každom meste nájdeme Motessori herničky a aktivity s touto tematikou. Chcela by som sa však s vami podeliť o svoj príbeh a ako to všetko začalo.

O Montessori pedagogike som celkom prvýkrát počula ešte na vysokej škole (písal sa rok 2004) od mojej spolužiačky Mirky. Tá mala v tom čase otvorené materské centrum v Prešove a keďže ona sama o sebe je veľmi jedinečná a výnimočná žena a osobnosť, je jasné, že aj celý jej projekt a materské centrum sa niesli v tomto duchu. A tak, jedného dňa mi oznámila, že sa dala na kurz Montessori pedagogiky. Viem, že tým bola nadšená a unesená a veľa mi o tom rozprávala. Je zaujímavé, že v tom čase som ešte na tejto vlne naladená nebola (vlastné deti, ani materské centrum som nemala) a tak som si to nechávala uložené niekde v hlave do budúcnosti, ale veľkú pozornosť som tomu nevenovala.

Niežeby ma to nezaujímalo, ale jednoducho, žiak ešte nebol pripravený. 🙂

Jedného dňa som ale mala možnosť vidieť jej materské centrum a to, ako to tam funguje a to si teda pamätám poriadne, že som bola nadšená a unesená. Deti si samé (za asistencie dospelých samozrejme) pripravovali svoje papanie, pracovali s nožíkom, natierali si chlebíky, podieľali sa na príprave obeda, samé sa obliekali, obúvali a zvládali množstvo samoobslužných aktivít z praktického života. Vtedy som tým bola fascinovaná a vlastne, som až dodnes. V mojej hlave sa opäť o čosi silnejšie odtlačila myšlienka na Montessori. Zatiaľ ostala nepoužitá, len tak, niekde v šuplíku a trpezlivo čakala na svoju príležitosť.

V apríli v roku 2012 som sa prvýkrát stala maminkou. Bola som nadšená z kontaktného a vnímavého rodičovstva, knižky som hltala jednu za druhou ešte počas tehotenstva a pripravovala som sa na toto výnimočné obdobie.

Keď mal Vilko 11 mesiacov, do nášho mesta prišla s Montessori herničkami Evka. Bolo to pre deti od jedného roku, ale Evka bola veľmi milá a povzbudila ma, aby som tomu dala šancu, prišla sa s Vilkom pozrieť a uvidela sama, či to už bude pre neho. Tak sme teda šli. Na začiatku nám vysvetlila pravidlá, že je potrebné byť čo najtichšie, že po každej aktivite je potrebné si hru odložiť a nenásilne tak vytvárať dieťatku návyk, na odkladanie si svojich vecí. Počas hry nič neupratujeme, nezasahujeme, dieťatko nevyrušujeme, aby sa mohlo sústrediť. Nič nie je zle, ani chyba, dieťatko neopravujeme, stačí ho vnímať a pozorovať. Ak nevie, ako sa aktivita používa, môžeme pekne v tichosti a pomaly dieťatku ukázať, ako s ňou môže pracovať. Tento jej prístup sa mi veľmi páčil. Vilko sa rozhliadol a zamieril ku svojej prvej aktivite – vaničke s kukuricou.

Najprv si užíval dotyk, hrabkal, sedel aj kráčal po kukurici, no po krátkej chvíli sa prejavilo jeho aktuálne vnímavé obdobie = všetko do úst a moja náročná hodinka sa mohla začať. Vilko smelo ládoval kukuricu plnými hrsťami do pusy.

Obzrela som sa v nádeji po ďalšej aktivite a vtedy som to uvidela, tu gaštany, tam fazuľa, vedľa ryža a obďaleč sklenené guličky. Oblial ma pot. Mala som chuť odísť no Vilkovi sa práve začalo páčiť. Kráčal si od aktivity k aktivite, všade si nabral do pršteka jedno dve fazuľky, či ryžu a šup, do pusinky.
Maminky na mňa hľadeli, navonok som zjavne pôsobila veľmi pokojne a nad vecou. Vo vnútro bolo všetko inak. “Čo ja budem robiť? Čo ak sa potkne? Čo ak mu to zabehne?” A strach začal pracovať. Preberala som si v hlave rýchlo prvú pomoc, či by som vedela reagovať, rýchlo ho otočiť, aby to vedel vypľuť von. Na druhej strane mi bolo jasné, že páčiť z úst mu to teda nebudem, aby som si nezavarila na ďalší problém, že začne predo mnou utekať.

Vonku na ulici nám to krásne fungovalo a všetky kamienky mi z pusinky krásne vyberal do dlane.

Aj teraz ma nechal byť tesne pri ňom a necítil ohrozenie, že mu chcem nebodaj siahnuť na jeho zábavu. Ponúkla som mu možnosť dávať veci miesto do pusinky do košíčka, ale to ho neoslovilo. Šiel pekne ďalej, tou jeho kyvkacou chôdzou a zbieral a nakladal. V hlave som ľutovala, že sme tam šli a bola som hotová z toho napätia, ktoré som v sebe mala. Odrazu Vilko dokončil svoje kolečko, prešiel všetky aktivity a šiel odznova. Zrazu sa všade na chvíľu zastavil, z pusiny vybral presne tú vec, ktorá bola z danej aktivity, oslintanú ju vrátil do mištičky, či lavóra – fazule k fazuliam, kukuricu do kukurice a ryžu do ryže.

Prvá hodina bola šťastne za nami. Evka mi vyjadrila podporu, ako som to zvládla a povedala, že tomu ešte mám dať šancu, že “pinzetový úchop” a dávanie vecí do pusy je silné obdobie a je fajn, že si ho napĺňa v mojej blízkosti. Dala mi nejaké rady a tipy a šla som domov aj so svojim novým pojmom o “pinzetovom úchope”. 😀

IMG_1661

Ďalší týždeň to šlo už oveľa ľahšie a bola som rada, že sa hneď nevzdávam a výzvam idem oproti. Vilko sa krásne hral v ryži a kukurici a hoc semo – tamo niečo šupol do pusy, už s tým nepochodoval po miestnosti a celkom rýchlo to opäť vracal späť do kolobehu. Veľmi pekne sme postupne zvládali aj odkladanie aktivít za mojej asistencie a herničky s MontesEvi sme si začali krásne užívať. Evkin prístup bol pre mňa úžasný. Pamätala si mená detičiek, každé jedno pri vstupe pekne privítala, dokonca si aj pamätala, ktoré dieťatko inklinovalo v danom období, ku ktorej aktivite a hneď nás aj nasmerovala, čo by ho mohlo zaujať. Počas herničiek nám ochotne približovala metodiku Márie Montessori a mne sa začali pekne pomaličky otvárať nové obzory. 🙂

Na toto obdobie spomínam veľmi rada. S Vilkom som si to náramne užila a veľa nového som sa naučila. Spoznala som aj úžasné maminky, s ktorými som vo veľmi blízkom kontakte až do dnes. Herničiek Montessori sme sa potom zúčastnili ešte veľakrát, aj v iných mestách, ale Evikne herničky a jej prístup, mi učarovali už navždy. Som veľmi vďačná za túto skúsenosť a príležitosť. Montessori mi začalo dávať hlbší zmysel a veľa potrebných odpovedí. A to som bola ešte iba na začiatku. 🙂

Mišulka
Je mamkou Vilka a Šarlotky, prežila si prirodzený pôrod a zažíva veľmi krásne a intenzívne kontaktné rodičovstvo s oboma svojimi deťmi. Vlastné detstvo považuje za veľmi hodnotné a plné krásnych spomienok a to jej dáva inšpiráciu vytvárať si vlastnú filozofiu a pohľad na to, ako viesť svoje deti vnímavo a s láskou k slobodnému a vedomému životu. Nebojí sa vytŕčať z radu, byť iná a ísť si vlastnou cestou, ktorej verí a nie po tej, ktorú sa jej snaží určiť spoločnosť a jej pravidlá. Neúspech na ceste je pre ňu skúsenosť a zároveň informácia, že našla miesto, kadiaľ cesta nevedie. Verí, že ak sa k svojim deťom správa s láskou, úctou a rešpektom, budú sa aj ony rovnako správať k sebe samým, i k svojmu okoliu. Jej vízia je vyjadrená v myšlienke: "Jediná generácia hlboko milujúcich rodičov môže zmeniť myslenie budúcej generácie, a tým celý svet."
Komentáre

Nie je možné pridávať komentáre.