Začiatok jesene sa podobal skôr na leto a žiadne sychravé počasie sa nekonalo. Teplo sme si užívali a trávili vonku každú možnú chvíľu. Z času na čas sme zostali na dvore aj po zotmení a nasávali atmosféru večera, ktorá je na dedine viac než čarovná. V období meteorického dažďa ma to ťahalo von ešte viac ako kedykoľvek predtým a v snahe vidieť čo možno najviac padajúcich hviezd a udržania dcérky pri mne, som našej Sofi vysvetľovala čo to o nočnej oblohe. Ozaj len stručne, pretože noc či deň, skákanie na trampolíne a hojdanie bolo vtedy v kurze nonstop a pozerať sa na oblohu, na ktorej sa „nič nedeje“ ju dlho nebavilo.
Jeden jesenný večer sme sa vracali domov, bol nov a nebo posypané žiarivými hviezdami… Kráčali sme hore dvorom, v jednej ruke dieťa, v druhej tašky, videla som sa už niekde v pohodlí gauča a svoju maximálnu aktivitu som si predstavovala v podávaní košíka s farbičkami. V tom mi Sofi hovorí: „CHCEŠ POZOROVAŤ MALÉ SLNIEČKA.“ Čo v jej reči znamená, že sa chce pozerať na hviezdy. Vedela som, že to myslí vážne.
Vôbec sa mi nechcelo v ten večer tráviť čas vonku, hlavou mi bežalo: Čooo, teraz??!!?? Ale nie, zostaňme vo vnútri a budeme si kresliť, pôjdeme zajtra… Chvíľu som zostala ticho, kým som si uvedomila, že už vlastne začala jeseň a každá teplejšia noc je len bonusom. Prehodnotila som svoje prvotné myšlienky a namiesto pohodlnosti som sa rozhodla, že pôjdem. S úsmevom som povedala „DOBRE“, aj keď Sofi neuniklo, že sa mi teda vôbec nechce.
Rýchlo som zložila tašky, zobrala deku a išli sme. Ľahli sme si na malú trampolínu, zakrútili sa do deky a pozerali na oblohu. Z množstva hviezd bola očarená, vysvetľovali sme si prečo je deň, prečo je noc. Prečo v noci vidieť hviezdy a cez deň nie. Videla som ako nasáva každé moje slovo a nadšene si všetky tieto informácie so mnou opakuje. V duchu mi odľahlo, že som svoju pohodlnosť prekonala, vtedy som už vedela, že práve TERAZ je tá správna chvíľa pre ňu, kedy dokáže tomu všetkému porozumieť. Po chvíli sa ma spýtala, kde je mesiačik? Bol v nove, kedy mesiac nie je vidieť a tak sme si prešli aj fázy mesiaca. Prečo je mesiac niekedy ako lopta a inokedy ho nevidieť vôbec. Vonku v altánku máme zopár knižiek s hmyzom, zvieratami a bola tam aj jedna o nočnej oblohe. Tak som jej navrhla či by si chcela fázy mesiaca pozrieť aj v knižke. Súhlasila.
Bolo asi 11 hodín večer keď sme si s baterkou svietili do knihy a rozprávali sa dookola o mesiaci. Bolo to aj pre mňa úžasné dobrodružstvo a na chvíľu som sa aj ja stala dieťaťom. Sofi mala vtedy 2 roky a 2 mesiace.
Šialené, čo jej to vlastne vysvetľujem? Kedysi by som ani ja sama neverila, že je možné, aby tomu malé dieťa rozumelo. No skutočne, je to tak. Ak je to chvíľa, kedy to chce vedieť dieťa a nie kedy mu tieto informácie chcú podsunúť dospelí.
Deti každý deň prahnú po rôznych informáciách z bežného života. Chcú vedieť ako čo funguje, rozumieť všetkému čo ich obklopuje a až keď je ich aktuálna potreba uspokojená pocítia blažený pocit naplnenia.
Večer som si užila rovnako naplno ako moja dcérka. Všetko sme si 1000 krát zopakovali. Už sme sa vracali dovnútra keď ma Sofi zrazu nečakane objala, pohladkala po ruke a povedala „ĎAKUJEM ZA HVIEZDIČKY!“ (Ďakuje mne, že som s ňou išla pozerať hviezdičky). Moje malé dievčatko a také OBROVSKÉ VYZNANIE LÁSKY A VĎAKY!
Nasledujúce dni (už za svetla) sme sa k téme nočnej oblohy pravidelne vracali a upevňovali to, čo videla na vlastné oči. Niekoľkokrát sa mi opäť poďakovala a moje materinské srdce plesalo šťastím.
Nie je možné pridávať komentáre.