Montemama u nás doma

Presne deň pred jej návštevou som sa ohromne vytešovala. Kúpili sme v Ikea Vilkovi krásny pracovný stolík a ešte nejaké drobnosti do detskej izbičky. Konečne po štyroch rokoch (postupne) máme už z obývačky obývačku a nie detské ihrisko. Niežeby mi tie hračky v obývačke vadili, ale páčila sa mi tá zmena. Z pracovne sa stala detská izba, z obývačky ozajstná obývačka. Tešila som sa, že už nebudem musieť hračky preskakovať a stále niečo odkladať spod nôh, lebo sa všetky tieto krásne aktivity presunú do ešte krajšej izbičky, v ktorej sa budú hrať moje milované detičky.

Lenže ono, ako sa vraví (a zrejme to aj platí), človek mieni, Pán Boh mení. Tieto moje kontaktné deti sú ozaj kontaktné a kamkoľvek sa pohnem, zaručene idú so mnou. Ochotne ma budú čakať v kúpeľni, vydržia sa mi omotávať okolo nôh v kuchyni a ak si nájdem čas, sadnúť si k nim, do detskej izby, rady sa tam aj zahrajú.

Ako asi každá mama aj ja sa snažím párkrát za deň získať nejaký čas “pre seba”, lenže akosi sa mi nedarí. Cítim, že niečo robím neefektívne, len sa mi to nedarilo prakticky uchopiť. Môj čas sa mi stále niekde strácal, neustále som behala z jednej miestnosti do druhej. V každej voľnej chvíli som premýšľala, ako to urobiť, ako získať čas a taký väčší pokoj a ľahkosť do dní.

Vyslala som myšlienku… A keďže Vesmír nespí, ale čaká, kedy nám môže niečo splniť, prišla na návštevu moja dobrá kamoška.

Na rad prišla aj naša obľúbená Montessori téma a mňa zaujímali také praktické veci, ako rieši ona doma aktivity pre svoju malú dcérku. Veľa sme sa rozprávali a ona sa zrazu rozhliadla po izbičke a vraví mi: “No ja by som určite dala túto detskú kuchynku do kuchyne, aby tam deti popri tebe mohli pracovať. Dala by som im tam niečo miešať, možno niečo poumývať, aby to mali také naozaj a určite by sa tam pri tebe s tým prehrali. A tento pracovný stolík by som dala do kuchyne tiež, nech si tam pri tebe môže Vilko kresliť a tvoriť a ty nemusíš behať hore dole a viac si porobíš.”

20160916_001352

A mne sa akoby odrazu rozvidnelo. Čo sa stalo? Veď ja som to takto presne mala stále a celý čas, kým bol Vilko malý. Všetko bolo v kuchyni a v obývačke, aby sme boli stále spolu a aby sa pri mne pekne prehral, kým ja potrebujem niečo porobiť. Zároveň som sa s ním mohla počas práce rozprávať a tak sa aspoň slovne zapájať do jeho aktivít.

Úplne som prehliadla, že Šarlotka už ide presne do takého veku. Síce nechce byť bezo mňa, ale pri mne sa nádherne prehrá, dokáže si rozprávať, tvoriť, krútiť sa okolo mňa s bábikou. Akoby ma osvietilo a hneď som začala aj sťahovať. Kuchynka do kuchyne, pracovný stolík do obývačky. Na kuchynku som im dala v malom džbániku vodičku a dva poháriky, aby si vodu mohli nalievať sami. K stolíku som priparkovala krabice, v ktorých bolo všetko potrebné na lepenie, strihanie, plastelínovanie, aby mali všetko po ruke a mohli si to sami pripraviť.

Rozumiem, že deti sa chcú do istého veku hrať pri nás, v našej blízkosti, ale zároveň mi prekáža, keď z minúty na minútu mám obývačku aj kuchyňu plnú hračiek a nemám kam stúpiť. Keď som im ale to ich hracie miesto v kuchyni a obývačke vyrobila, odrazu sa stratil aj chaos a neporiadok. Opäť sme sa spoločne vyladili a získali viac priestoru pre naše vzájomné tvorenie.

Keď Jarko prišiel z práce, bol riadne prekvapený z tej zmeny, pretože len deň predtým sme všetko trepali do detskej a zase to bolo späť a dokonca toho bolo ešte viac. Lenže keď videl, ako Vilko v obývačke spokojne kreslí a Šarlotka pri mne v kuchyni varí vo svojej malej kuchynke, hneď vedel, že to bol skvelý nápad. A s odstupom času ozaj vidím a viem, že bol.

Som šťastná, že sa mi darí stále pre nás nachádzať nové funkčné riešenia, že vidím, že deň čo deň stále viac pracujeme na našej rodinnej harmónii a súlade. Deti sú v tomto úžasní pomocníci, pretože keď im vysvetlím, o čo mi ide, o čo sa snažím, nadchnú sa pre môj zámer aj ony a potom s ich spoluprácou je všetko jedna báseň.

Som veľmi vďačná, že mám okolo seba takéto úžasné maminky a priateľky. Že sa navzájom posúvame, inšpirujeme sa a hľadáme skvelé riešenia. Vidím, ako sa mi všetko, čo dám, vracia. Podporujem maminky okolo seba a keď ja potrebujem podporu a povzbudenie, tiež ju u nich nachádzam.

Mišulka
Je mamkou Vilka a Šarlotky, prežila si prirodzený pôrod a zažíva veľmi krásne a intenzívne kontaktné rodičovstvo s oboma svojimi deťmi. Vlastné detstvo považuje za veľmi hodnotné a plné krásnych spomienok a to jej dáva inšpiráciu vytvárať si vlastnú filozofiu a pohľad na to, ako viesť svoje deti vnímavo a s láskou k slobodnému a vedomému životu. Nebojí sa vytŕčať z radu, byť iná a ísť si vlastnou cestou, ktorej verí a nie po tej, ktorú sa jej snaží určiť spoločnosť a jej pravidlá. Neúspech na ceste je pre ňu skúsenosť a zároveň informácia, že našla miesto, kadiaľ cesta nevedie. Verí, že ak sa k svojim deťom správa s láskou, úctou a rešpektom, budú sa aj ony rovnako správať k sebe samým, i k svojmu okoliu. Jej vízia je vyjadrená v myšlienke: "Jediná generácia hlboko milujúcich rodičov môže zmeniť myslenie budúcej generácie, a tým celý svet."
Komentáre