Pokiaľ by mohla kniha zachrániť svet, bola by to táto kniha

Túto knižku považujem ja osobne za alfa omega všetkého, čo sa týka kontaktného rodičovstva a to už hneď od počiatku, teda od narodenia novorodenca. Všetko ostatné, čo som sa postupne učila a naučila, som stavala na informáciách z tejto jedinečnej knihy.

Určite môžem len odporučiť, prečítať si ju čo najskôr, celkom ideálne, ešte pred narodením prvého dieťatka.

My maminky si potom ušetríme nejednu slzu, ktorá nám pri čítaní tejto knižky vypadne. Je dobré si uvedomiť, že aj keď sa k nám kniha dostane až v dobe, keď sú naše deti dospelé, je to rozhodne lepšie, ako nečítať ju vôbec.

Dovoľme si plakať

Otvorme svoju myseľ i srdce, dovoľme si precítiť všetko, čo precítiť potrebujeme a hlavne si dovoľme plakať. Či vlastné deti máme, či sú ešte malé alebo na svoju rodinu ešte len čakáme, je pravdepodobné, že plakať budeme. Nech sú to však slzy uvedomenia, poznania, pochopenia a vďaky, že niečo takéto jedinečné, nám mohlo byť odhalené. Nech je v nich súcit a láska k sebe samým a k dieťaťu, ktoré sa ukrýva v každom z nás, nech je  v nich súcit a láska a pochopenie, pre každú dospelú bytosť na našej Zemi.

Budeme plakať, pretože pochopíme, koľko bytostí okolo nás, vrátane nás samých, nezažilo v tom najranejšom období to, čo je pre každého z nás “správne”. A správne značí to, čo zodpovedá odvekému kontinuu nášho druhu, pretože je to prispôsobené sklonom a očakávaniam, s ktorými sme sa vyvinuli. Očakávanie v tomto zmysle, je v človeku zakotvené tak hlboko, že tvorí súčasť nášho vlastného usporiadania.

Tak, ako naše pľúca očakávajú že sa stretnú so vzduchom, hoci ho nikdy dovtedy necítili, aj naše oči očakávajú svetlo, hoci ho nikdy dovtedy nevideli a všetci novorodenci očakávajú, že aj ich ďalšie potreby budú napĺňané presne tak, ako pred opustením bezpečia maternice.

Ja som si v tejto knihe našla aj veľa zaujímavých informácií o svojich strachoch, ako nimi potom pri výchove môžem negatívne vplývať na svoje deti. Tiež je tu zaujímavá časť o tom, ako deti v indiánskom kmeni nemajú medzi sebou spory, bitky, násilie. Že len ojedinele sa objaví nejaké vážne zranenie, ale celkovo vládnu medzi deťmi aj dospelými pokojné a priateľské vzťahy.

Medzi deťmi prirodzene neexistuje súťaživosť.

Táto kniha bola mojim základom a na ňu som potom nabaľovala ďalšie informácie, týkajúce sa napríklad rešpektujúcej a vnímavej výchovy našich detí. Tu som však pochopila, čo je základ a na čom je potrebné stavať.

Že to všetko sa začína oveľa skôr, ako si bežne myslíme. Oveľa skôr, ako sa objavuje naša dospelácka potreba, vychovávať deti.

Potrebujeme kvalitné základy

Tak ako keď chceme postaviť dom, potrebujeme urobiť najprv kvalitné základy.

Rovnako, ak si prajeme mať okolo seba, v škôlkach a školách rešpektujúce a vnímavé deti, nachádzať v nemocniciach, vzdelávacích inštitúciach a na úradoch láskavých dospelých ľudí, je potrebné, aby sme začali hneď od narodenia budovať zdravé a láskavé základy.

Toto sa hlavne potrebujeme naučiť my, rodičia. Len tak, všetko ostatné neskôr môže fungovať a môžeme tomu porozumieť. Len z láskavej a vnímavej výchovy, môžu neskôr vyrásť láskavé, súcitné a vnímavé bytosti, ktoré veria samé sebe a svojim blízkym.

Snáď najrozšírenejším prejavom ochudobnenia o fázu v náručí je neustály nejasný pocit nespokojnosti v Tu a Teraz. Akoby nám niečo chýbalo, máme nejasný pocit straty, túžby po niečom, čo nevieme definovať. Prejavuje sa to výpoveďami typu: „Bol by som šťastný, keby len…“ Je to presne tak ďaleko, ako ďaleko bola matka v prvých mesiacoch nášho života, v dobe, keď sme mali byť v náručí. Túto vzdialenosť neustále udržiavame. Keď teda dosiahneme jedného cieľa, naplníme jeho miesto novým „keby“. A vzdialenosť medzi nami a našim cieľom naďalej udáva vzdialenosť medzi nami a našim chýbajúcim pocitom „správnosti“, spokojnosti v Tu a Teraz.

Prirodzenosťou dieťaťa totiž je, že v rodičovi očakáva silnú aktívnu osobu, ktorá mu venuje maximálnu pozornosť a bezpodmienečnú lásku, ale zároveň neprestane žiť svoj vlastný zmysluplný život.