Príhoda s guľôčkami

Milí rodičia, rada by som sa s vami podelila o dnešnú našu a vlastne viac len “moju” príhodu. Chcela by som vám ňou priblížiť, ako asi som na tom ja v praxi s rešpektujúcou výchovou, ako sa mi darí, ale i občas nedarí a ako sa snažím stále na sebe pracovať.

Guľôčkový bazén

U nás na dvore máme takú plastovú mušľu s farebnými plastovými guľôčkami. Máme ju tam viac menej hlavne pre Šarlotku, ktorá má 11 mesiacov. Rada si v guľôčkach sedí, len tak si ich prekladá alebo chodí do nich dnu a von. Kým o ne Šarlotka neprejavovala záujem, ani Vilka nezaujímali. No s jej záujmom sa teraz stali aj Vilkovou obľúbenou aktivitou. Vždy keď má možnosť, s rozbehom do nich skočí a vďaka tomu sa všetky guľôčky rozletia naokolo. A tak ich niekoľkokrát za deň pekne pozbieram a takto ich zbieram už zopár mesiacov. Jedného dňa som si však všimla, že už ma to nebaví a začala som Vilkovi vysvetľovať, že keď do tých guľôčiek skočí, tak je potrebné si ich aj pozbierať. Vysvetlila som mu, na čo sú určené, že mne ich zbieranie viackrát za deň zaberie veľa času, že nám ich vietor často rozfúka a všetko okolo. Ďalej som ich zbierala, a postupne sa ku mne Vilko pridal a časť guľôčiek mi pomohol pozbierať. Takže som to vnímala, ako posun k lepšiemu…

Dnes bol scenár počas dňa rovnaký, no keď sa už Vilko chystal do nich skočiť v závere dňa, keď sme už hračky odkladali, vopred som ho informovala, že do guľôčiek skočiť môže, ale potom je potrebné, aby ich pozbieral. On skočil a oznámil mi, že ich mám pozbierať ja. Nebolo to nič drzé, proste sa váľal po zemi a oznamoval mi, že ich mám pozbierať. V tej chvíli mi naskočili v hlave staré vzorce a už som samú seba počula “ty si si ich rozhádzal, tak si ich aj uprac” (trest), “no vieš čo, tak keď nabudúce ty budeš odo mňa niečo potrebovať, tak aj ja ti takto poviem, aby si vedel, ako to je” (vyhrážanie) a podobné perly šli v mojej hlave a moje ego hromžilo.

Našťastie som sa už ale naučila, že keď neviem rešpektujúco reagovať, ostávam radšej ticho, aby som nenarobila viac škody, ako úžitku.

Proste som si sadla (mierne ofučaná) na stoličku a začala som premýšľať. Akoby som mala reagovať, aby to nebol ani trest, ani vyhrážka…? Čo ak sa nám začína prvé obdobie vzdoru, ako to zvládnem, ako budem vedieť správne reagovať? V tom prišiel Vilko za mnou a chcel, aby som mu šla nazbierať maliny. A v mojej hlave zase: “vidíš, keď som ťa ja prosila, aby si so mnou zbieral guľôčky nechcel si, tak teraz aj ja by som ti mohla povedať, aby si si maliny pozbieral sám” (poučovanie, trest)

Ako mi pomohol príbeh z knihy Koncept kontinua

A potom mi napadol jeden príbeh, ktorý som raz čítala v knihe Koncept kontinua a utekala som si ho opäť rýchlo prečítať.Bolo to o dvoch bratoch, indiánoch.

Pepe vyrastal medzi indiánmi, Cesar vo svete bielych. Ako dospelý sa však Cesar opäť aj so svojou rodinou vrátil medzi indiánov a ostal tam s nimi žiť. Nechcelo sa mu však pracovať, ani nič robiť a tak celú jeho rodinu živil jeho brat Pepe. Cesar bol rád, keď zistil, že Pepe od neho nechce, aby si založil vlastnú záhradu, ani nečakal, že mu Cesar bude pomáhať v jeho záhrade. Pepe pracoval rád a Cesar nie, a tak to vyhovovalo obom. Pepe zásoboval Cesarovu rodinu tak štedro, ako svoju vlastnú. Takto to fungovalo päť rokov, keď sa zrazu Cesar rozhodol, že by chcel, aby mu Pepe vyčlenil miesto pre jeho vlastnú záhradu. Cesara práca zrazu bavila presne tak isto, ako každého jedného indiána v jeho kmeni. Pracoval dobrovoľne a pracoval rád preto, že ho do toho nikto päť rokov nenútil.

Na tento príbeh si vždy spomeniem, keď už mi dochádza viera v “správnosť” mojich detí a trpezlivosť.

Uvedomím si, že keď ja budem s radosťou a láskou robiť to, čo je dobré a potrebné, ony to v príhodnom čase proste len začnú opakovať a budú to aj ony robiť s radosťou.

Mišulka
Je mamkou Vilka a Šarlotky, prežila si prirodzený pôrod a zažíva veľmi krásne a intenzívne kontaktné rodičovstvo s oboma svojimi deťmi. Vlastné detstvo považuje za veľmi hodnotné a plné krásnych spomienok a to jej dáva inšpiráciu vytvárať si vlastnú filozofiu a pohľad na to, ako viesť svoje deti vnímavo a s láskou k slobodnému a vedomému životu. Nebojí sa vytŕčať z radu, byť iná a ísť si vlastnou cestou, ktorej verí a nie po tej, ktorú sa jej snaží určiť spoločnosť a jej pravidlá. Neúspech na ceste je pre ňu skúsenosť a zároveň informácia, že našla miesto, kadiaľ cesta nevedie. Verí, že ak sa k svojim deťom správa s láskou, úctou a rešpektom, budú sa aj ony rovnako správať k sebe samým, i k svojmu okoliu. Jej vízia je vyjadrená v myšlienke: "Jediná generácia hlboko milujúcich rodičov môže zmeniť myslenie budúcej generácie, a tým celý svet."
Komentáre