O vyhádzaných knižkách

Milé moje vnímavé maminky, idem sa s vami podeliť o jednu našu náročnejšiu príhodu, aby ste si nemysleli, že u nás to ide stále všetko ako po masle a ani neviem, že mám doma dve malé deti a len si tak fičíme na dobrej vlne. Vlastne áno, fičíme si a máme spolu doma veľmi veľa krásnych dní. Dokonca môžem povedať, že väčšina z nich, je krásnych. Ale pravdou je, že každý deň sa objaví akási náročnejšia situácia, ale komu nie?

Tie, ktoré čítate niečo z môjho blogu prvýkrát, tááák vám prezradím, že som mamina na materskej dovolenke (s podnikateľským nasadením) s dvoma mojimi malými detičkami. Vilko práve nedávno oslávil štyri rôčky a Šarlotke sa s letom blížia rôčky dva. A síce, Vilko má už škôlkársky vek, no do škôlky zatiaľ nechodí. Už keď som ho mala v brušku som vedela, že to budem chcieť skúsiť inak a som vďačná, že zatiaľ sa mi moju víziu, o vytváraní harmonických súrodeneckých vzťahov darí napĺňať. Ale o tom verím, sa rozpíšem v inom blogu… 😉

Tento deň sa nezdal byť ničím výnimočný. Ranná pohodička, vstávanie, chystanie raňajok, detičky si vypýtali pustiť Spievankovo a v obývačke na stolíku pekne spolu pozerali. Ja som využila tento čas a šla som si do kúpelne vyfénovať mokré vlasy a popri tom, ako je u mňa typické, som druhou rukou začala utierať prach na kúpeľňových poličkách.

A keďže svoje uši nevypínam a aj keby som niekedy chcela, už som asi aj zabudla, ako sa to robí (neviem, či som to vôbec niekedy v mojom živote vedela 😀 ), odrazu počujem pád a ničo buchlo. V hlave hneď analyzujem, kde sú, čo robia a čo to tak asi mohlo byť. Medzitým, ďalší buchot a čochvíľa ďalší a už počujem Vilkov smiech. Prichádza intenzita buchotov a aj ich zrýchľovanie. A mne pomaly dochádza. Knižky. Moje krásne kuchárske knižky veľké a ťažké lietajú jedna za druhou na zem a ony sa tomu ešte aj smejú. Fu, cítim ako mi stúpa tlak, v mojom tele sa vyplavuje adrenalín a v mojej hlave naskakujú nepekné myšlienky a riešenia. Chytá ma hnev a zlosť. “Čo je to za nápad? Prečo to robia? Šarlotka je ešte malá, ok, ale ten Vilko, veď sme si to už toľkokrát vysvetlili. O tom, že knižky sú vzácne, že sú pre mňa dôležité, že na veci všeobecne si dávame pozor a vážime si, že ich máme. Tak prečo zrazu? Veď toto vôbec nerobievajú, ako ich to vôbec aj napadlo?!” Pod týmito myšlienkami sa situácia v mojej hlave a v mojom tele, ešte vyostruje a zhoršuje. Mám chuť na nepekné veci, naskakujú mi vyhrážky a tresty. Ovládol ma riadny hnev. Idem tam.

Cestou sa k slovu našťastie dostáva aj kúsok mojej duše a radí mi, dýchaj, neunáhli sa a neurob chybu, čo by ťa o pár minút mohla mrzieť.

Cesta z kúpeľne do obývačky chvíľu trvá a to je šťastie, lebo aj sekundy pomáhajú na to, aby som dýchala a trochu sa upokojila. Vošla som do obývačky. Obaja na mňa vysmiati pozerajú a Vilko mi s radosťou a smiechom oznamuje: “Vyhadzujeme knižky.” To ešte akoby do mňa špendlíkom pichli. Vo vnútri oheň, navonok sa držím a rýchlosťou blesku zvažujem, čo spravím, ako zareagujem. Premýšľam, prečo ma tak irituje. Viem, že to nebol jeho nápad, že určite videl Šarlotku, ako vyberá tie knihy a decentne ich posúva na zem. Dalo mu to inšpiráciu, pridal tomu grády a parádna zábava bola na svete, len nie pre mňa. Pekných slov som nemala, moralizovanie a poučovanie som si odpustila a tak som sa zmohla iba na: “Toto sa mi nepáči a som z toho smutná.” Tón mal samozrejme už trošku zaujímavejšie zafarbenie a začala som zbierať knižky. Bokom oka som sledovala. Vilko sa nejavil nijak zronený a pozeral ďalej. Pozorovala som svoje myšlienky.

Často si na sebe všímam a uvedomujem si, aké náročné pre mňa je, milovať bezpodmienečne svoje deti v čase keď robia nesprávne rozhodnutia, kroky a činy. Ešte ťažšie to je, keď daný čin považujem za neadekvátny k veku dieťaťa.

U Šarlotky ma to až tak neirituje, pretože je ešte malá a beriem to, že v tejto konkrétnej činnosti je ešte iba v procese učenia, ale u Vilka mám už iné nároky. Mal byť to už vedieť, veď už je veľký… Ach, opäť tie moje očakávania, hodnotenie a posudzovanie, čo je a čo nie je správne. Odrazu sa oveľa ľahšie vžívam do situácií, kedy niektoré mamky nakladajú na staršieho súrodenca až neadekvátne veľa, očakávajú, že bude strážiť toho mladšieho, že budú zodpovední, že sa budú správať ako veľkí… Kopec vecí mi doťukáva a viem, že stále mám na čom u seba pracovať. Predsa aj ja robím nesprávne rozhodnutia, koľkokrát som sa aj ja nechala strhnúť niekým iným, rozblázniť sa.

A tak si dávam novú rodičovskú výzvu.

Byť veľkorysejšia k chybám a nesprávnym rozhodnutiam svojich detí. Pozorovať svoju myseľ aj v takýchto situáciách a snažiť sa svoje deti milovať bezpodmienečne aj v čase ich chýb a nesprávnych rozhodnutí. Nemusím s nimi súhlasiť, môžem vyjadriť svoj názor, ale stále by mali cítiť, že mýliť sa je ľudské, že sa to stáva aj mne a hlavne, že za každých okolností ich milujem.