O topánkach na ceste

6. decembra, presne na Mikuláša som sa vybrala na jeden zaujímavý workshop do Žiliny. Šli sme traja. Ja, môj Jarko a naša malá Šarlotka.  Vyrážali sme skoro ráno, cesta bola pohodová a ja som sa veľmi tešila, že si opäť budem môcť vypočuť zaujímavé informácie. Jarko to s deťmi zvláda úplne super, deti si to s ním vždy parádne užijú a spokojný býva aj on. Chodíme takto spolu na rôzne zaujímavé školenia a workshopy už od narodenia nášho prvého dieťatka Vilka.

Pre mňa je to niečo úžasné, že aj popri deťoch sa môžem naďalej vzdelávať a udržiavať si rozum v aktivite. Tento výlet bol rovnako ako ostatné vydarený, ale pre mňa zároveň aj veľmi zábavný, inšpirujúci a dal mi podnet na zamyslenie…

Cesta ubehla super, sedela som si pohodlne vpredu a všetko nasvedčovalo tomu, že dorazíme načas. A hoci sa vždy veľmi teším, zároveň mi v hlave idú všetky tie organizačné veci, či máme všetko, čo kde majú zbalené, ak by niečo potrebovali, či sa v prestávke za mnou zastavia, aby si Šarlotka mohla dať mliečko, kde budú tráviť čas a či Jarko nezabudne Šarlotku včas uspinkať. Viem, že Jarko to zvláda a má to pod palcom, ale už sa z tohto môjho denno – denného myslenia nedokážem oslobodiť a stále mi to ide v hlave. Často sa pýtam, či je to iba mnou, že mám pocit, že si už ani neviem zastaviť hlavu alebo to tak majú aj iné mamy? Prestávajú iné ženy počas dňa celkom myslieť a strážiť a počúvať, čo sa deje naokolo a iba ja to nedokážem…? Alebo je to po nejakom čase na materskej dovolenke prirodzené a normálne, že sa naše zorné pole rozšíri takmer na 300° , uši počujú aj ten najmenší šepot a šum a telo a myseľ stále dávajú pozor, aby tie naše malé blšky mohli objavovať svet, ale zároveň boli stále v bezpečí…?

Asi 20 km pred Žilinou sme potrebovali na chvíľu pri ceste zastaviť, zbehla som do kufra po nejaké veci, nato prešiel okolo nášho auta nejaký pán, zastavil sa pri Jarkovi a niečo mu rozprával. Vtedy sa Šarlotka vzadu rozplakala. Hneď som spozornela, ponáhľala som sa za nou a dúfala som, že sa po ceste utíši, aby som mohla pred hotelom vystúpiť a ísť, lebo uplakanú by som ju v aute nenechala, to by som radšej nešla. Hneď som si k nej sadla dozadu, dala som jej mliečko a pokračovali sme v ceste. Stále som jej rozprávala, že sa idem niečo naučiť, že bude s ockom blízko, že môžu prísť za mnou a tak, aby tomu rozumela. 🙂 Všetko bolo v pohode, pred hotelom sme mali miesto, Šarlotka sa už usmievala a ja som vystupovala s vecami, nech prídem včas a zrazu….nemám topánky. Jarko hľadal v celom aute, ale ja už som vedela, koľko bije. Oblial ma pot.

“Jarko, ja nemám topánky, ostali na ceste pred autom.” Ešte stále hľadal, kým mu došlo, čo vravím. “Keď sa pri aute zastavil ten pán, tak som znervóznela, chcela som pokračovať v ceste, myslela som na to, či nás nezdrží a stihneme to a ešte sa aj Šarlotka rozplakala, celkom som prestala myslieť vtedy. Vbehla som k nej do auta a ako sa patrí, keď niekam vchádzame, tak sa vyzujeme, no a tak som sa podvedome vyzula pred autom. Myslela som na toľko vecí a verzií, až mi nedošlo, čo vlastne robím. Topánky sú proste 20 km pred Žilinou, môžeme ísť naspäť aj tak to už nestihnem.” A Jarko na to celkom pokojne a vážne: “Tak zatiaľ choď bosá a my ti pre ne zbehneme a vrátime sa.” Bosá? Ja? Na workshop s ľuďmi v kostýmoch a oblekoch, do štvorhviezdičkového hotela??? Lenže on to myslel, vážne: “Veď to si nikto nevšimne, proste prejdeš, vojdeš, sadneš a my ti ich tam prinesieme.” Nóó, na toto ešte moje ego pripravené nebolo, hoci by som veľmi chcela, ale toto bolo neprijateľné, toto proste nedám, vojsť do hotela bosá, aby si to nikto nevšimol, to isto. Zrazu sa Jarko vyzúva a dáva mi svoje topánky. Pozerala som na neho výrazom, či sa zbláznil, ale vedela som, že to myslí vážne a že je s tým celkom v pohode. Fascinovalo ma to.

Ako v každej situácii dokáže zachovať pokoj, chladnú hlavu a pocit, “veď nič sa nedeje, nejde predsa o život.” Takéto myslenie, to je dar.

Ísť v osmičkách pánskych topánkach bola tiež riadna výzva, ale ja mám výzvy rada. 🙂 Potrebujem na sebe pracovať a prekonávať vlastné zábrany, pretože sú len v mojej hlave. Nebolo mi všetko jedno, ale šla som do toho. Keď som kráčala vstupnou halou, kde sa práve konala obrovská mikulášska akcia pre deti, mala som poctiť, že každý vidí len tie obrovské topánky, ktoré som si na nohách držala len silou vôle. Cítila som, že idem ako pravítko a gúľam na každého okolo očami, či si to všimli alebo nie. Bolo takmer nemožné prehliadnuť ma a nepremerať si ma od hlavy k päte. V takýchto situáciách si vždy uvedomujem, ako veľmi záleží na tom, ako sme nastavení a čo máme v hlave. Na workshop som prišla včas a v miestnosti si už nikto nič nevšimol a všetko bolo super. Počas prvej prestávky mi prišla sms, že si mám prísť pre topánky.

Kým som prišla do vstupnej haly, už si tam popred recepciu kráčal môj bosí Jarko v ponožkách s vysmiatou Šarlotkou na rukách, s mojimi topánkami v ruke.

Myslela som, že sa mi oči rozkotúľajú po dlážke a začala som sa smiať. Išiel s takou ľahkosťou a v pohode, akoby mal tie najlepšie mokasíny.

Už od malička cítim, ako ma priťahujú ľudia so slobodnou mysľou, nezviazanou spoločenskými konvenciami a tým, čo sa patrí, čo si kto pomyslí. Toto je ozajstná sloboda.

V poslednej dobe si do života priťahujem týchto ľudí stále viac a viac a som za nich veľmi vďačná, môžem sa od nich toľko učiť a hlavne si prajem, aby sa od nich učili moje deti. Určite si prajem, aby sa vedeli moje deti správať slušne a boli z nich dobrí ľudia, ale zároveň, aby mali v sebe dostatok humoru a odvahy, spraviť si srandu zo samých seba. Zisťujem, že toto je v živote veľmi dôležité – jednoducho sa nebrať až tak vážne. Z môjho pozorovania mi vychádza, že ľudia, ktorí to dokážu, vedia byť šťastnejší a brať život viac s ľahkosťou. A, títo ľudia sú veľmi príťažliví a okolie ich má rado, pretože cítia ich dobré naladenie a slobodu, ktorá z nich srší. Takže sa to idem postupne učiť aj ja, a som vďačná, že kým dôjdem do cieľa, môžu sa to naše deti zatiaľ učiť od Jarka, pretože sloboda v mysli je naozaj dôležitá, sloboda v mysli je zárukou zdravého tela a spokojnej duše.

Je to príbeh len tak, možno trochu pre pobavenie a možno aj na zamyslenie. Možno si jedného dňa, dáme rande bosí v nejakom peknom hoteli a ja s tým budem tak v pohode, že si nik nevšimne, ako si tam vykračujem bosá. 🙂 To by bolo!