Čas, naša myseľ a strach

Čas, naša myseľ a strach

Veľakrát vnímam vo svojom okolí aj na sebe samej, ako nám veci a vzťahy s deťmi komplikuje čas. Čas a naša myseľ. Čas, naša myseľ a strach.

“Čo potom keď bude musieť ísť do škôlky?”

“Čo potom, keď budem musieť ísť do roboty, kedy to bude brať inak, kedy bude pripravený?”

“Kedy sa to zmení, kedy ma už nebude toľko potrebovať?”

“Kedy bude samostatný?”

A keď už sa urputným úsilím dopracujeme tam, kam sa neustále pýtame, že nám vyrastú, už nás nepotrebujú, chcú byť týždne bez nás, nechcú sa nás dotýkať, začneme sa pýtať:

“Prečo to tak rýchlo, ubehlo?”

“Prečo sa ten čas nedá vrátiť?”

Takmer vždy keď by sme už mohli mať kúsok pokoja, kúsok radosti a byť s tými deťmi aspoň tú jednu hodinu alebo jeden deň v tej krásnej prítomnosti, opäť nám naša myseľ posunie niečo, čím nás úplne pohltí a znovu máme tmu pred očami.

Ale akokoľvek sa budeme snažiť, do detailu presne v túto chvíľu veľkou snahou a urputným premýšľaním prísť na to, ako to bude a čo sa stane, nepôjde to.

Ak my vymyslíme 100 spôsobov akoby to šlo, život nám pripraví ten 101. spôsob.

Jediné, čo podľa mňa funguje je Láska. Deti sú čistá Láska.

Neplánujú na nás žiadne kulehy, nepremýšľajú celý deň o tom, ako nám skomplikovať život, ani čo by si zase vymysleli, aby bola doma opäť nervozita a napätie alebo aby nám dokázali, že v tej škôlke nebudú. Nepremýšľajú nad tým, ako nám prekaziť aj tú jednu hodinu voľného času alebo keď sa chceme chvíľu sústrediť na prácu.

Nepoznám jediného dospelého človeka, ktorý by zvládal toľko životných výziev za sebou a ešte stále mal dosť energie rozdávať úsmev, radosť, smiech, lásku, pohyb, nadšenie. Nepoznám jediného dospelého človaka, ktorý by bol toľkokrát odmietnutý slovíčkom “počkaj” a napriek tomu by bol schopný neustále prejavovať lásku a túžbu byť v našej spoločnosti.

Od samého narodenia sa našim deťom dejú veci, na ktoré ich nik nedokáže pripraviť. V rôznych systémom presne stanovených obdobiach sa musia vyrovnať s vecami, na ktoré sa ich často nik nepýta, či sú pripravené.

Od útleho veku musia tráviť čas tam, kde ho tráviť nechcú s osobami, s ktorými byť nechcú, necítia sa v ich prítomnosti bezpečne, dobre, prijaté, milované, chápané. Učia sa potláčať svoje emócie, svoje prejavy radosti, bolesti, smútku.

Ak by sme denne začali počítať koľkokrát povieme v súvislosti s našimi deťmi slovo “MUSÍŠ” a slovo “ĽÚBIM ŤA” alebo “TY SI MOJA LÁSKA”, asi by nám aj smutno bolo.

Láskavé, milé, vnímavé maminky, to čo ste mi každá jedna opísali ako svoju záťaž, vypätie, únavu, pocit, že musíte byť tam, kde byť nechcete, s ľuďmi, s ktorými byť nechcete, že nemôžete robiť, to čo by ste chceli, tie isté pocity majú aj naše deti. Nemajú facebook, nemajú vzťahy či zručnosti, kde môžu svoje problémy prebrať, vyventilovať, verbalizovať, pomenovať. Majú len nás, svoje mamy a svoje rodiny.

A tak každý deň prichádzajú s novými zážitkami, s potlačenými emóciami, častokrát silno zmätené po rozhovore s dospelým, ktorý na nich práve otestoval všetky svoje ironické či manipulatívne zručnosti. S pocitom, že opäť sa k nim blíži veľká zmena a aj keď mama o nej nehovorí, cítia, aké sme plné, napäté, neuvoľnené, mysľou vzdialené.

Svojim správaním bránia seba a bránia i nás. Prichádzajú aj s veľkými zážitkami, radosťami, kopou energie, s ktorou sa chcú podeliť a ani tu často nie sú prijímané, pochopené, povzbudené, pretože cez našu myseľ a starosti v nej, sa často nedokážeme ani uvoľniť.

Nikto to nemá ľahšie ani ťažšie. Všetci to nejako máme a každý deň sa snažíme najlepšie, ako vieme.

Myslime na to, že príliš aktívna myseľ nám veci vždy iba skomplikuje, že strach môžeme mať len vtedy, ak sme príliš naladené na budúcnosť a zabúdame si užívať prítomnosť, že naše deti vôbec nemusia byť od narodenia samostatné, že ich nemusíme každý deň zoceľovať ako vojakov a že môžu prežiť úplne šťastný, harmonický a normálny život aj keď budú milované, rešpektované, slobodné, plné emócií, plné zmien a úplne INÉ, ako všetci ostatní.

Skúsme sa viac spomaliť. Ráno ich čakajme usmiate, vítajme ich do každého dňa, prajme im najkrajší deň v ich živote plný lásky a radosti. Vyznajme im každý deň lásku, šepkajme im do ucha, že sú našim darom, naším vytúženým dieťaťom, že sú Láska.

Buďme dojaté, keď im to hovoríme, plačme, keď to tak cítime. Ak uvoľníme zo seba Lásku, nebudeme musieť ísť zo seba vykričať zlosť a hnev. Keď to hovoríme im, hovoríme to aj sebe a navzájom sa liečime.

Ak sa budú cítiť milované, ak budú naplnené Láskou, budú to môcť zo seba aj rozdávať. Deti nás učia viac milovať, otvárajú nás veciam, ktoré sú menej viditeľné a menej uchopiteľné, učia nás byť intuitívne a hlavne nás učia viac dôverovať. Dôverovať sebe, dôverovať im a dôverovať životu.

Tak skúsme dnes vypnúť myseľ, odložiť strachy a plánovanie budúcnosti, skúsme dnes jasne vyjadrovať svoje pocity a očakávania.

A ak vás aj dnes prepadne pocit, že už nevládzete a zmocní sa vás hnev a iná nízka emócia, zmeňte ju jednoduchou otázkou a môžete ju povedať aj nahlas s očami upretými na svoje dieťa:

“Čo by teraz urobila Láska?”

Mišulka
Je mamkou Vilka a Šarlotky, prežila si prirodzený pôrod a veľmi krásne a intenzívne kontaktné rodičovstvo s oboma svojimi deťmi. Svoje vlastné detstvo považuje za veľmi hodnotné a plné krásnych spomienok a to jej dáva inšpiráciu vytvárať si vlastnú filozofiu a pohľad na to, ako viesť svoje deti vnímavo a s láskou k slobodnému a vedomému životu. Nebojí sa vytŕčať z radu, byť iná a ísť si vlastnou cestou, ktorej verí a nie po tej, ktorú sa jej snaží určiť spoločnosť a jej pravidlá. Neúspech na ceste je pre ňu skúsenosť a zároveň informácia, že našla miesto, kadiaľ cesta nevedie. Verí, že ak sa k svojim deťom správa s láskou, úctou a rešpektom, budú sa aj ony rovnako správať k sebe samým, i k svojmu okoliu. Láskavým prístupom k svojim deťom, dokážeme zmeniť celý svet.
Komentáre