Vilko udrel Šarlotku

V niečom sa nepohodli pri Šarlotkinej kuchynke. Vilko udrel Šarlotku. Potom ona jeho, ale netrafila. Vilko udrel znova. Trafil.

Píšem si niečo na počítači a odrazu sa spustí obrovský krik. Vždy, keď kričí Šarlotka viem, že sa na rodila v znamení Leva. Je to rev, korý vydáva Levica.

Nerobí to často, ale keď sa stane niečo vážne, ide na plno. Väčšinou takto reaguje, keď pocíti krivdu, nespravodlivosťponíženie.

Aj dnes to bolo tak. Prišla hodila sa na posteľ a srdcervúco plakala.

Netuším, čo sa stalo.
Je potrebné to okamžite zistiť?

Možno pre uspokojenie mojej osobnej zvedavosti či logickú časť mozgu áno.
Ale ja už dobre viem, čo je skutočne v takýchto situáciách potrebné.

Ľudskosť. Prijatie. Bezpečný priestor – neposudzujem iba prijímam. Aj keď kričíš. Aj keď neviem a nerozumiem. Som tu pre teba.

Keď sa Ona hnevá, chce všetko zvládať sama. Uzvrie sa a nepúsťa k sebe nikoho. Správa sa ako zranené zvieratko. Musím prísť nežne. Udržiavať správnu vzdialenosť a na každý dotyk si najprv neverbálne vypýtať povolenie.

Ona nemá problém sa v sekunde odo mňa odtiahnuť. Otočiť sa mi chrbtom a “zvrieť mi dvere do jej duše pred nosom”.

Ak tu chcem byť pre ňu, potom môžem v tejto chvíli zabudnúť na svoju osobnú dôležitosť. Nie je priestor, riešiť si vlastné zranenia.

Pokračujem v misii – empatická reakcia, bezpečný priestor, dôvera.

Púšťa ma. Objímam ju ľahúčko, ako pierko. Každý mocný dotyk by spôsobil ešte väčšie stiahnutie. Viem čo má rada. Nežne škrabkám chrbátik. Cítim na jej tele uvoľnenie.

Skúsim hmkať našu indiánsku uspávanku a pozorujem reakcie. Nebráni sa. Tak pokračujem. Veľmi pomaly a tichúčko.

Úplne z nej opadá napätie. Dych je pokojnejší. Ostali už len slzičky na líčkach.

Vnímam, ako sa dostáva zo zovretia tej silnej a zdrvujúcej emócie, ktorá by ju dokázala v najhoršom dohnať do veľmi vážnych reakcií. Každý, kto už v živote pocitíl tento spaľujúci hnev a zlosť vie, o čom hovorím. V takýchto stavoch strácame zábrany. Prichádza agresivita a ubližovanie smerom von alebo seba – poškodzovanie smerom dnu. Toto ale nie je naša cesta. Vždy máme na výber.

Prichádza Vilko. Usmieva sa a má dobrú náladu.

Moja myseľ mi núka: “Ako sa môžeš smiať, keď vidíš, že tvoja sestra plače? Tebe by sa páčilo, keby si plakal a nikto by sa o teba neobzrel alebo by sa tváril, akoby sa nič nestalo? Čo sa stalo? “

Našťastie už viem, že smiech, veľmi podobne, ako plač, môže byť tiež spôsob, ako sa vo vnútri vysporadúvame s nejakou situáciou, či emóciou, ktorá nás zaskočila.

A tak si znova pripomínam: “Stále je to tvoj chlapec, s dobrým srdiečkom. Dôveruj mu.”

Prichádza ku mne na posteľ. Zvalí sa ako súdok na mňa. Dýcham…

Hľadíme na seba. On sa smeje, Šarlotke ešte neuschli slzy.

Položím otázku: “Viliamko, povedal by si mi, čo sa medzi vami prihodilo?”

Bolo by také jednoduché ho odsúdiť.
Juj, akoby som mu vedela naložiť.

Lenže nemôžem. O nie je “bitkár”. On svoju sestru miluje. 1000 x som už ďakovala, ako krásne sa k nej správa, ako jej pomáha, keď sú niekde bezo mňa.

Aj on má právo zlyhať. Má právo na chybné rozhodnutia. Má právo na emócie.

Mojou úlohou ich nie je deliť, ale spájať. Nechem ich stavať jedného, proti druhému. Prajem si, aby vnímali, že sú jedno. Najbližšie bytosti, ktoré na tejto zemi majú hneď po mne a po Jarkovi.

Vyslovím to nahlas.

Vilko sa prestáva smiať a túli sa ku mne.

“Viliamko, láska moja. Riešiť veci úderom, nie je správne. Muži sú to na to, aby vytvárali bezpeční priestor, aby chránili. Iba slabí, zranení a bezradní muži ubližujú iným. Skutočná sila je vo vnútri, v tebe. Nemusíš ju ukazovať, môžeš ju vyžarovať.”

“Naozaj silným sa stávaš vtedy,
keď dokážeš mať pod kontrolou sám seba. Je to najväčšia výhra v živote.”

Plače.

Plačem.

Možno nerozumie slovám, ale jeho duša vie.

A tak ležíme na posteli. Jedno dieťa mám pod ľavým ramenomdruhé pod pravým. 

“Milujem vás. Ste moje najväčšie lásky v živote. Sme tím.”

Zabralo nám to 30 – 40 minút. Mala som rozrobené niečo úplne iné. Vôbec sa mi táto situácia zrovna nehodila. Ale, tak to už s deťmi býva.

Učia nás zvládať veci, aj keď nie sme vôbec pripravení.

Zvonka by ste možno ani nepostrehli, ale vo vnútri prebehli procesy.

Jej. Jemu. I mne.

Či sa moje deti hádajú?

Nie. Aspoň ja takéto situácie nevnímam ako “hádku”, ktorá bežne označuje niečo “zlé”, “nevhodné”, čoho by sme sa “najradšej zbavili” a prajeme si, aby to v našom živote vôbec nebolo prítomné.

My máme situácie. Rôzne. Učíme sa ich však nehodnotiť a neškatuľkovať. 

Snažíme sa ich zvládať tak, aby nás ešte viac spojili. Každý deň krok po kroku. Presne tak, ako som vám opísala dnes. Je to proces. Nejde to lusknutím prsta. Ale ten pocit, keď to dáte….čo vám budem hovoriť.

Bežte si to zažiť.

My ideme von. Už počujem, ako si znovu štebocú a spolu sa hrajú. Ach, tá detská ľahkosť a život “tu a teraz”.

Mám vás rada!

Michaela Huljaková
Je mamkou Vilka a Šarlotky, prežila si prirodzený pôrod a zažíva veľmi krásne a intenzívne kontaktné rodičovstvo s oboma svojimi deťmi. Vlastné detstvo považuje za veľmi hodnotné a plné krásnych spomienok a to jej dáva inšpiráciu vytvárať si vlastnú filozofiu a pohľad na to, ako viesť svoje deti vnímavo a s láskou k slobodnému a vedomému životu. Nebojí sa vytŕčať z radu, byť iná a ísť si vlastnou cestou, ktorej verí a nie po tej, ktorú sa jej snaží určiť spoločnosť a jej pravidlá. Neúspech na ceste je pre ňu skúsenosť a zároveň informácia, že našla miesto, kadiaľ cesta nevedie. Verí, že ak sa k svojim deťom správa s láskou, úctou a rešpektom, budú sa aj ony rovnako správať k sebe samým, i k svojmu okoliu. Jej vízia je vyjadrená v myšlienke: "Jediná generácia hlboko milujúcich rodičov môže zmeniť myslenie budúcej generácie, a tým celý svet."
Komentáre