Emócie majú vplyv

“Vrrrr !”, ozval sa z izby tresk po stole a nahnevaný výkrik.

Pozreli sme sa na seba a ticho sme pokračovali, každý vo svojej činnosti.

“Vrrrrr !!!”, ešte zlostnejšie a za tým, “bum”!

Ticho sedíme a čakáme. Veríme mu, vieme, že to zvládne.

Dnes máme také príjemné nedeľné popoludnie. 

Deti sú v izbičke. Šarlotka kreslí a Vilko si robí úlohy zo Slovenčiny. My s Jarkom pracujeme vo vedľajšej izbe, keď nás, zrazu, z činnosti vytrhne Vilkov nahnevaný výkrik a buchnutie. Pozrieme sa na seba a s pokojom pracujeme ďalej.

Je to iba chvíľkové zamyslenie, pretože odpoveď poznám. Sú to stovky dní, desiatky týždňov a zopár rokov, čo už na tom intenzívne a vedome spoločne pracujeme. Na nastavení novej normy pre náš spoločný život. Pre náš tím, ktorému hovoríme, rodina.

My, ľudské bytosti, sme preúžasné. Snažíme sa zapadnúť do prostredia, v ktorom žijeme. Chceme byť prijímané a tak podvedome robíme to, čo robia ostatní, aby sme sa mohli začleniť. Sme zrkadlom nášho prostredia.

Práve vďaka tomuto uvedomeniu, smieme byť s Jarkom pokojní, aj keď počujeme výkrik hnevu z vedľajšej miestnosti. Nemusíme nič opravovať, nič súdiť a posudzovať, nemusíme prísne nastavovať hranice. Vieme, že on sám sa zrovná do tej našej vlastnej normy, ktorú si nastavujeme a udržiavame my. 

Nie kvôli nám, ale pre neho. Veď, ktorej ľudskej bytosti je dobre a “zdravo”, keď ňou lomcujú emócie ako hnev, vzdor, odpor, frustrácia….? Ja verím, že asi ani žiadnej.

Áno, emócie sú pre nás, ľudí, úplne prirodzené. Bez schopnosti cítiť akékoľvek emócie, by sa náš život od kolísky až po hrob zredukoval na sivý, mechanický rituál. Ale o tom, či sa staneme rukojemníkmi vlastných emócií, o tom rozhodujeme my sami.

Ak sa nenaučíme pracovať s vlastnými emóciami. Ak nevieme, že miesto zdrvujúceho hnevu, vzdoru či frustrácie, si môžeme položiť jednoduchú otázku:

“Čo s tým môžem urobiť?”,

môže sa nám stať, že pod vplyvom emócií budeme robiť nesprávne uzávery, budeme prehnane reagovať, nesprávne si vysvetľovať konanie iných a krok po kroku budeme skratovať seba i svoje vzťahy.

A to si pre seba, ani pre naše deti neprajeme.

Preto každý deň pracujeme na tom, aby sme my, ich rodičia, dokázali ísť príkladom a nastaviť normu, ktorá bude predstavovať jednu zo základných hodnôt pre ich nasledujúci život.

Tou normou je “pokoj”.

Tie hodnoty sú prijatie, dôvera a pocit bezpečia.

Z týchto bodov sa nažíme, aby vychádzalo každé jedno naše konanie. A trénujeme, denne. Ako inak…. 🤷🏻‍♀️

Po pár minútach prišiel, Vilko, za nami so zošitom Slovenčiny. Spýtala som sa ho, ako mu to ide. 

“Dobre,” a pretrel si očká.

“Ukážeš mi, čo sa ti podarilo?” 

Otvoril pracovný zošit a začal mi rozprávať: “Tu som chcel napísať “ä”, ale napísal som “e”, tak som to musel opraviť.”

“Hmm, výborne si to urobil,” počúvam ho a podporujem, aby pokračoval v rozprávaní. 

“Tu som namiesto “D” napísal “B”, tak som to vyzmizíkoval a zase som napísal nesprávne”, už bolo v jeho hlase cítiť opätovnú frustráciu a hnev z udalosti, ktorú si prežil predchvíľou. Zvládol to, a pokojne pokračoval:

“Tak som to prebielítkoval a chcel som napísať “D”, lenže sa mi na to nedalo písať…. a tak som sa nahneval.” 

“Počuli sme, Viliamko. Ale krásne si to zvládol. Hnev dokáže mať nad nami veľkú silu a moc, však?”, prikývol a sklopil očká.

“To je úžasné, Viliamko, že sa smieme takto učiť s hnevom pracovať. Je to rovnaké, ako keď si začal používať ostrý nožík, tiež si musel trénovať a doteraz aj my, dospelí, pri práci s ním, potrebujeme byť bdelí a opatrní, však?”, prikývol.

“Vieš, prečo sme za tebou do izbičky s Jarkom nešli, keď sme počuli, že sa hneváš?”, nevedel.

“Pretože sme ti verili, vedeli sme, že to dokážeš a nedáš si hnevíkom vziať svoj pokoj. Chce to len chvíľočku času a trpezlivosti. Položiť si otázku:

“Čo s tým môžem urobiť?” a to ty vieš úžasne a vidíš, našiel si riešenie.

Sme na teba veľmi hrdí, Viliamko. Si úžasný chlapček. Ľúbime ťa.”