Ona odmieta jesť zeleninu

Mám chuť sa s vami podeliť o jedno moje úžasné zistenie. Týka sa stravy. Konkrétne zeleniny. Ešte konkrétnejšie, Šarlotkinho vzťahu k zelenine.

S Vilkom, s mojim prvým dieťaťom to bolo podstatne jednoduchšie. Celé zavádzanie príkrmov som mala do detailov premyslené, samozrejme patrične naštudované a naplánované. Ako to už u mňa býva zvykom, keď sa pre niečo rozhodnem a príjmem to ako to najlepšie riešenie pre seba, umocnené tým, že je to aj najlepšie riešenie pre moje milované dieťa, nie je asi prírodnej sily, ktorá by to mohla zmeniť.

Takže Vilko bol ukážkovo zapríkrmovaný 🙂 začali sme po výlučných desiatich mesiacoch dojčenia. Pekne pomaly, všetko bio v duchu doktora Fořta, s jednou novou potravinou za tri týždne. Veľmi starostlivo som premýšľala, ktorú ďalšiu správnu potravinu mu po troch týždňoch spoznávania tej predošlej opäť zaradím. Šlo to úžasne. S Jarkom sme sa preladili na ešte zdravšiu stravu, aby mal Vilko už od prvých mesiacov len dobrý príklad. No a Vilko ako vždy, zhostil sa svojej úlohy zdravo sa stravujúceho dieťaťa bravúrne. Jedol všetko ovocie, pil šťavy a smoothies, ktoré sme mu s láskou pripravili a žiadna zelenina nebola pre neho problém.

Od narodenia sme mu rozprávali o dôležitosti zdravej stravy, aký má pre naše telíčko význam a prečo by nám na nej malo záležať.

No proste ukážkové dieťa, môžem povedať, že do dnes.

Po dvoch rôčkoch, prišla naša blondínečka Šarlotka. Podmienky už neboli také ideálne. O príkrmy sa začala zaujímať skôr (rozumej skôr, ako po výlučných desiatich a viac mesiacov dojčenia), ako som to mala ja naplánované, starostlivo pripravené kaše, konzistenciou vhodné pre jej bruško od začiatku porovnávala s Vilkovými oveľa lákavejšími porciami na tanieri. Trojtýždňová rýchlosť (alebo skôr pomalosť) zavádzania nových potravín bola takmer nemožná. V rámci možností sme to zvládli najlepšie, ako sa len dalo, hoc teda nie presne podľa mojich plánov.

Keď sa už pekne rozpapkala a ochutnala mnohé potraviny a jedlá oveľa skôr, ako to mal umožnené jej braček, vytiahla na mňa ďalšiu novinu a to, že ona nemieni jesť žiadnu zeleninu.

Premohla ma panika a strach, čo ja budem robiť. Ona odmieta jesť zeleninu. Skúšala som aranžovať, mixovať, vysvetľovať, zdôvodňovať, dávať na výber aj argumentovať. Nuž ale, keď sa jedna malá slečna rozhodne, nie je tých prírodných síl, ktoré by to mohli zmeniť. Ako sme jej núkali, tak sme jej núkali, na svojom rozhodnutí trvala.

A hoci to nebolo pre mňa vôbec ľahké a pomýšľala som aj na vydieranie v mene dobrej veci, nakoniec som ostala verná svojmu napredovaniu a prijala som, že iné mi neostáva, ako to rešpektovať.

Dni šli ďalej, zlepšili sme naše stolovanie, začali sme venovať stále viac pozornosti jedlu a jeho konzumácii. Jarko, ako vždy, nám ku každému jedlu servíruje zeleninu. Šalát, paradajky, veľa cibule, papriku… Všetci si ju s chuťou vychutnávame, hovoríme o tom, aká je zdravá, prečo je dôležitá a po nejakom čase Šarlotkine rozhodnutie celkom prijímame.

Veľkou pomocou nám bol Vilko. Tým, že od malička zeleninu jedol a mal ju naozaj rád, pretože ako rástol, stále lepšie rozumel a chápal, čo všetko nášmu telíčku dáva, nestalo sa to, že by sa aj on priklonil na stranu Šarlotky. Práve naopak, akoby s ešte väčším nasadením si vždy pýtal šalát a cibuľu.

Aj Šarlotka rástla, dozrievala a hlavne každý deň pozorovala svoju rodinu a hlavne svojho o dva roky staršieho brata. Jedného dňa si vypýtala šalát. Bol to pidikúsok a dosť rýchlo ho aj vypľula. Takýchto pokusov ale pribúdalo. Najprv to boli mikrokúsky, pridali sa paradajky, dnes hovorí o cibuli a šalát tlačí hrsťami.

Naozaj stačí len pokoj v duši, dobrý príklad ostatných členov rodiny a veľa trpezlivosti.

20170124_135521

Nie je nič lepšie, hodnotnejšie a trvalejšie, ako to, keď na niečo môže prísť človek celkom sám. Aj za cenu dlhšej cesty a času, ale ten výsledok stojí za to.

Stále sme len na začiatku, ale ja verím, že už sa to bude iba zlepšovať. Deti túžia byť hodnotnými členmi svojej rodiny, dodržiavať jej hodnoty, pravidlá či tradície. Občas možno len potrebujú mať priestor a možnosť nadobudnúť pocit, že sa rozhodli samé a neboli donútené nátlakom.

Myslime teda na to, že niet presvedčivejšieho spôsobu, ako keď my rodičia ideme svojim deťom príkladom. Vtedy je výsledok takmer zaručený. 🙂

Mišulka
Je mamkou Vilka a Šarlotky, prežila si prirodzený pôrod a zažíva veľmi krásne a intenzívne kontaktné rodičovstvo s oboma svojimi deťmi. Vlastné detstvo považuje za veľmi hodnotné a plné krásnych spomienok a to jej dáva inšpiráciu vytvárať si vlastnú filozofiu a pohľad na to, ako viesť svoje deti vnímavo a s láskou k slobodnému a vedomému životu. Nebojí sa vytŕčať z radu, byť iná a ísť si vlastnou cestou, ktorej verí a nie po tej, ktorú sa jej snaží určiť spoločnosť a jej pravidlá. Neúspech na ceste je pre ňu skúsenosť a zároveň informácia, že našla miesto, kadiaľ cesta nevedie. Verí, že ak sa k svojim deťom správa s láskou, úctou a rešpektom, budú sa aj ony rovnako správať k sebe samým, i k svojmu okoliu. Jej vízia je vyjadrená v myšlienke: "Jediná generácia hlboko milujúcich rodičov môže zmeniť myslenie budúcej generácie, a tým celý svet."
Komentáre