Vyzuje sa, vyzlečie a veci nechá tak

Tento blog je v podstate odpoveďou na jednu konkrétnu otázku jednej konkrétnej maminky v mojej malej Facebookovej skupine venovanej vnímavému rodičovstvu “vnímavo s rešpektom“. Otázka sa týka našich detí a problému odkladania, či neodkladania si vecí po sebe. A hoci je tam už dosť veľmi užitočných a úžasných odpovedí, chcela by som prispieť aj ja mojím pohľadom k tejto téme.

Možno vám to teda bude pripadať také od veci a možno si v tom napriek tomu nájdete niečo aj pre seba. Nechám sa prekvapiť… 🙂

V poslednej dobe ma nadchli povahové profily ľudí. Je zaujímavé na aké obrovské rozdiely som prišla. Odrazu sa mi oveľa ľahšie prijímajú a chápu niektoré situácie a aj tí ľudia, ktorí sa v nich nachádzajú. Napriek tomu, že ja si to v tej mojej hlávke občas naozaj nedokážem ani len predstaviť, ale niektorí ľudia to ozaj môžu mať zásadne inak, ako ja. (objav, čo?)

Snažím sa hľadať povahový profil aj v deťoch, ale toto je pre mňa zatiaľ výzva. A teraz pointa k tým profilom. Objav číslo 2 – každá maminka je iná.

Niektoré sme viac nespútané, spontánne, prchké, je nám bližšia syntéza, ako analýza, dôraz kladieme skôr na vzťahy, ako na splnené úlohy, životom si tak plávame a poletujeme. Sú z nás úžasné hostiteľky, v našej spoločnosti sa ľudia cítia uvoľnene a dobre, prenášame na svoje okolie pocit slobody a priestoru. Keď nám je v nejakej situácii dobre, zrazu čas prestáva hrať rolu a povinnosti a dôsledky vypúšťame z hlavy.

Potom sú medzi nami maminky, ktoré sme zamerané na plnenie úloh. Dokážeme výborne plánovať, každú situáciu si vieme poľahky zanalyzovať a vyvodiť z nej závery, sebadisciplína pre nás nie je cudzie slovo, sme dobré vodkyne, ľahko sa vo veciach zorientujeme a dokážeme úžasne zanalyzovať aj situáciu ostatných a častokrát výborne poradiť a dať iný uhol pohľadu. Uvedomujeme si neustále dôležitosť času, veci doťahujeme častokrát do dokonalých výsledkov a máme rady veci pod kontrolou.

Keby takéto rozdielne maminky niekto spojil do jednej, bola by z nich priam dokonalá bytosť. A keďže táto možnosť možná nie je, neostáva nám iné, ako vyťažiť maximum z našich predností a učiť sa posilňovať a kultivovať aj tie slabšie stránky.

A prečo o tom píšem?

Všimla som si totiž, že upratovanie je veľká téma nás maminiek a mnohé si s ňou nevieme poradiť. Kým sú deti malé je pre nás prirodzené, že jednoducho po nich upratujeme a odkladáme. Keď nám ale deti povyrastú i pribudnú, zrazu sa to na nás začína valiť a prerastá nám to cez hlavu.

Väčšinou ale chyba nie je v deťoch. Treba si uvedomiť, o čo v upratovaní vlastne ide. Je to činnosť, ktorá vyžaduje sebadisciplínu (je potrebné to urobiť hneď, aby sa mi to neskôr nenakopilo a prekonať aj počiatočnú nechuť a hlavne udržať pozornosť počas celej činnosti), plánovanie (kedy je na to vhodný čas, nezačať si predtým novú aktivitu), zameranie sa na dokončenie úlohy (keď začnem tak to aj dokončím) a tiež sa hodí schopnosť analýzy (kde a čím začnem a ako budem postupovať).

Môžeme si teda myslieť, že deti by mali vedieť automaticky upratovať samé? Bez pomoci, bez vedenia dospelého, bez nasmerovania a príkladu ako na to?

A pre ktoré maminky bude ASI táto úloha – viesť deti k upratovaniu – náročnejšia?

Deti je potrebné k upratovaniu viesť. Je dobré, aby poznali zmysel toho, PREČO si upratujeme.

Potrebujú od niekoho iného vidieť, ako na to, potrebujú mať možnosť to od niekoho “ODKUKAŤ”. Určite nebudú s radosťou robiť niečo, pri čom vidia dospelého nešťastného, nahnevaného, nadávajúceho, či frustrovaného.

Nechcem tým povedať, že sa máme začať pretvarovať, ale možno je dobré začať najskôr u seba. Skúsme si najprv samé odpovedať na otázku, PREČO chceme aby deti upratovali a prečo vlastne potrebujeme mať okolo seba poriadok? Keď budeme mať ujasnený pravý dôvod samé pred sebou, ľahšie sa nám bude predstupovať pred naše deti.

Z môjho pohľadu je veľmi dôležité, aby sme nechceli od detí niečo, čo samé nerobíme a nedokážeme.

Deti majú úžasne vyvinutý pozorovací talent a veľmi presne vnímajú, či od nich chceme niečo, čo samé máme v krvi alebo je to presne naopak. Ak to totiž my maminky vo svojej domácnosti nedodržiavame rovnako, ako to očakávame od detí, je viac ako pravdepodobné, že naše požiadavky budú skôr alebo neskôr brané ako “buzerácia” alebo “šikanovanie”.

Upratovanie je návyk a návyk je potrebné vytvoriť. Chce to nejaký čas pravidelného absolvovania a opakovania. V literatúre sa udáva, že návyk sa vytvára cca 21 dní.

Kedy s návykom začať? Môžeme hneď od narodenia, akonáhle začne dieťatko používať svoje hračky. To znamená, že rozložené hračky neupratujeme večer, keď dieťatko sladko spinká, ale presne naopak. Nájdeme vhodný čas, ideálne po každej aktivite alebo to môže byť aj 1x denne večer pred spinkaním. Vezmeme si dieťatko do náručia, či na kolená a spoločne hračky dávame na miesto. Prácu môžeme aj slovne komentovať, pomenovať čo kam patrí a prečo to odkladáme.

Dôležité je mať v hlase pokoj a dať dieťatku najavo, že aj tento čas si užívame a považujeme ho za príjemný.

Väčším deťom postupne ukazujeme, čo všetko už dokážu samé a tiež priebežne zaraďujeme nové pravidlá. Ak sa dohralo v izbičke a chce prejsť na hru v kuchyni, môžeme sa ísť spolu za rúčku pozrieť, ako izbička vyzerá, či má každá hračka svoje miesto. Ak tomu tak nie je, zopakujeme si pravidlo, že pred novou aktivitou je dôležité dokončiť tú prvú a použité veci vrátiť na miesto.

Kým sa to dieťa učí, ponúkame mu svoju pomoc, ukazujeme, kde môže začať a ako to ide najjednoduchšie.

Ak ale do izby vpálime ako rozzúrená raketa, hodíme ostrí koment “aký je tam brajgel” a nech si to láskavo uprace, nečakajme žiadnu slávu, nadšenie ani ovácie. Toto je istá cesta k tomu, kde sa mnohé nachádzame teraz – k nechuti čokoľvek upratovať.

Upratovanie je spoločná a tímová práca jednej rodiny. Je to deľba práce, vzájomná pomoc a úcta k práci druhých.

Aby to ale dieťatko začalo takto vnímať, chce to prejsť kus cesty. Chce to trpezlivosť zo strany rodičov, dôslednosť, doťahovanie vecí do konca a určite to asi bude chcieť nejaké pravidlá, ktoré budú mať zmysel aj pre deti a ktoré budú chcieť rešpektovať.

V každom prípade je to na začiatku procesu vytvárania návykov náročné aj pre dospelých. Nefunguje to tak, že sa celý deň spokojne pozeráme v mene hesla “predsa ich nebudeme vyrušovať, veď sa tak pekne hrajú“, hoci na zemi je už celá detská izba a pridáva sa aj kuchyňa a večer, keď už si potrebujeme vydýchnuť to na nás celé doľahne a nervovo sa zrútime.

Nejaký čas je potrebné deti viesť, opakovane, pokojne a s láskou dôvody pripomínať, postupy ukazovať. Ako rastú veľa sa zaujímajú o veci okolo seba, ako to v živote funguje a chápu stále širšie súvislosti.

My si hovoríme doma aj o oblečení, ukazujeme si kam patrí, rozprávame sa o tom, čo dokážu odložiť samé a s čím im môžem pomáhať. Topánky patria na stojan, čiapky do krabice, bundy môžem zavesiť ja. Veci skladať nemusia, ale pomôže mi, ak ich vždy zo seba dajú na jedno miesto, postupne určujem aj na ktoré a teraz sa učíme ich už aj prevrátiť. Pyžamo patrí pod vankúš a uterák po sprche nie na zem.

Veľa im rozprávam o úlohe maminky, o koho sa starám, o čo sa v rodine snažím, ale aj o tom, čo mi pomôže a čo potrebujem. Vedia, že ak mi ušetria čas, máme viac času na hru, či na rozprávku.

 A jedna dôležitá zásada. Z domu odchádzame len v prípade, že veci majú svoje miesto, aby sme sa nevrátili večer unavení do neporiadku. Takže ak chceme odísť na čas a niečo stihnúť už od rána spolupracujeme a každý pozná náš spoločný cieľ a vie, čo môže pre to svojimi silami urobiť. 🙂