Zhrnutie z decembrového stretnutia

Milé moje maminky vnímajky, keďže je obdobie Vianoc, čas lásky, dojatia a sentimentu, tak si všetko z toho dovolím po troške aj ja.

Veľmi pekne a zo srdca vám ďakujem za dnešné vnímavé stretnutie s vami. Veľmi si cením, že ste prišli, že sme sa stretli, že ste sa tak krásne a úprimne podelili o vaše príbehy, o situácie, ktoré riešite o otázky, na ktoré hľadáte odpovede.

Ďakujem vám za krásne objatia, žiarivé pohľady a radosť vo vašich očiach.

Všetky tieto stretnutia  majú pre mňa vždy veľkú hodnotu, pretože vďaka nim a vďaka vám sa aj ja môžem posúvať. Na vašich príbehoch si môžem uvedomiť a poďakovať za to, aký kus cesty som už prešla, ale aj jasne uvidieť, na čom ešte potrebujem popracovať a s čím si potrebujem, v súvislosti s mojimi deťmi, poradiť a nájsť odpovede.

Mala som pre vás nachystané ešte  nejaké typy a návrhy, s ktorými som sa chcela podeliť, ale téma sa nám tak krásne rozvinula, že sa teším, keď sa k tomu dostaneme nabudúce.

Veľmi by ma zaujímalo, či vás niečím upútal alebo oslovil príbeh, či prirovnanie o delfínovi a jeho sonarovom systéme. Asi by to chcelo prečítať to viackrát, ale verím, že ste si tam našli aspoň kúsok posolstva a možno nejaké odpovede…?

Moja obľúbená pasáž z príbehu je práve táto:

“Boli ste jedno so svojim okolím a rovnako ako delfín, ste do okolia vysielali svoj vlastný sonarový signál a učili ste sa o prostredí podľa toho, ktoré signály sa bez obmedzení rozleteli do sveta a ktoré sa k vám vrátili odrazené. Boli ste ako maličké slnko. Vyžarovali ste jasné svetlo, lásku a radosť ku všetkým, kto ich chcel prijímať. Keď vaša nepodmienená láska dosiahla až k vašim rodičom a iným dôležitým osobám vo vašom okolí, váš sonar nimi bez obmedzení prešiel všade, kde si udržali svoju schopnosť milovať a cítiť empatiu a ubezpečil vás o vašej realite, možno ju dokonca aj zväčšil. V tom konkrétnom pocite ste mohli cítiť pravdu o svojej duši, mohli ste ju dokonca nazvať pôžitkom. Zdravé detstvo sa vyznačuje takýmto ubezpečovaním duše.”

Našla som aj v knihe Márie Montessori ten krásny opis duchovnej prípravy učiteľa, o ktorej sme dnes tiež v krátkosti hovorili.  Bolo by naozaj skvelé, keby sme sa na učenie, výchovu a prácu s deťmi pozerali takýmto pohľadom. S pochopením, že najprv sme to my, kto potrebujeme na sebe zapracovať, spoznať seba samých a rozumieť si, aby sme si pri vedení našich detí, či už ako rodičia alebo učitelia neriešili svoje vlastné problémy a programy z nášho života, či detstva.

„Učiteľ, ktorý by sa snáď domnieval, že sa na svoju prácu môže pripraviť obyčajným štúdiom, by sa veľmi mýlil. Najdôležitejšou požiadavkou na učiteľa je správna skladba jeho vnútorných dispozícií. Veľmi dôležitý je tiež jeho prístup k dieťaťu. Naozaj nepostačuje mať len teoretické vedomosti o výchove a vzdelávaní. Trváme na tom, že učiteľ by sa mal vnútorne pripravovať tak, že SÁM SEBA SYSTEMATICKY ŠTUDUJE , aby sa mohol postupne zbaviť všetkých zakorenených defektov, ktoré stoja v ceste jeho zdravým vzťahom k deťom. Aby sme objavili tieto svoje neuvedomené nedostatky, potrebujeme zvláštny typ výcviku. Potrebujeme sa naučiť vidieť sa očami ostatných. Je to to isté, ako keby sme povedali, že učiteľ by mal byť zasvätený. Mal by začať štúdiom svojich vlastných nedostatkov, svojich vlastných nesprávnych vlastností, a nie sa zamestnávať pátraním po nedostatkoch detí a spôsobom ich naprávania. Najprv vyberme triesku z oka svojho a potom jasne uvidíme, ako vybrať smietku z oka dieťaťa. Dobrý učiteľ nemusí byť  bez chyby alebo slabostí. To skôr ten, kto sa neustále usiluje o svoju vlastnú dokonalosť, si nie je schopný uvedomiť isté skutočnosti, ktoré mu bránia nájsť si ten správny vzťah ku dieťaťu. Je potrebné, aby sme sa naučili a aby sme boli ochotní nechať sa viesť, ak sa chceme stať dobrými učiteľmi.“

Hovorili sme aj o tom, aké je dôležité zameriavať našu materinskú a pomerne náročnú myseľ nastavenú na výkony práve na tie pozitíva. Uvedomovať, všímať si a ďakovať za všetko, čo sa nám v dni darí. Aby sme sa nesústredili na to, čo nám nevyšlo a čo všetko nestíhame, ako sa naše deti nudia a ako sa im nevenujeme, ale práve na tie pozitíva.

Buďme si vďačné za to, že im poskytujeme láskavú starostlivosť, pozornosť, pocit bezpečia a že im ukazujeme svoje emócie, myšlienky aj obavy a pomáhame im sa tak ľahšie zorientovať a rozumieť, prečo konáme tak, ako konáme. Zároveň takýmto pomenovaním pomáhame aj samé sebe, lebo ak niečo úprimne a pravdivo vyjadríme a pomenujeme, potom predchádzame mnohým nepríjemným a napätým situáciám, ktoré by mohli prameniť z nášho preťaženia a snahy, zvládať všetko perfektne aj na úkor samej seba.

K tejto téme vám rozhodne odporúčam vypočuť si, a nie len jedenkrát, naozaj úspešnú a skvelú nahrávku slávnej Louise Hay, ktorú nájdete tu:

https://www.youtube.com/watch?v=uA0G3ZRsloY

Sú v nej hlboké myšlienky, ktoré keď si osvojíme a zavedieme do praxe, veľa vecí a situácii s našimi deťmi, ale aj ostatnými členmi sa nám vyladí bez ďalšieho veľkého úsilia.

No a ešte jedna pre mňa veľmi podstatná vec z dnešného stretnutia. Pracovať a učiť sa podávať deťom miesto bežnej pochvaly za ich činnosť radšej hodnotnú spätnú väzbu. Veľmi sa poteším vašim nápadom z praxe, ako našim deťom takúto spätnú väzbu poskytnúť, aké slovné spojenia či zaujímavé hodnotenia používate, z ktorých by sme sa aj my mohli inšpirovať.

A aby ste toto vôbec boli ochotné dočítať až do konca, tak za mňa už len posledná inšpirácia na pozitívnu spätnú väzbu, z ktorej som mala veľmi dobrý pocit lebo som ju vo veľmi krátkom momente vymenila za klasickú, obyčajnú a nič nevypovedajúcu pochvalu.

“Vilka som jedno ráno poprosila, aby načistil pomerne veľa košíčkov plných physalis-ov. Bola som veľmi prekvapená, keď som po dobrej pol hodinke uvidela, že to celé dokončil a všetko očistil. Nečakala som to, ušetril mi dosť prplavej práce a tak som k nemu pribehla s pochvalou na perách. Potom som si spomenula na článok a hodnotnej spätnej väzbe a svoju obyčajnú pochvalu som zmenila na vetu: Viliamko, ty si to celé dokončil. Veľmi sa mi páči, že keď sa ty do niečoho pustíš, tak to vieš aj dokončiť.”

Prajem vám nádherné a radostné Vianoce plné lásky a pokoja, radostný nový rok a budem sa tešiť, keď sa uvidíme v januári. 🙂

Michaela Huljaková
Je mamkou Vilka a Šarlotky, prežila si prirodzený pôrod a zažíva veľmi krásne a intenzívne kontaktné rodičovstvo s oboma svojimi deťmi. Vlastné detstvo považuje za veľmi hodnotné a plné krásnych spomienok a to jej dáva inšpiráciu vytvárať si vlastnú filozofiu a pohľad na to, ako viesť svoje deti vnímavo a s láskou k slobodnému a vedomému životu. Nebojí sa vytŕčať z radu, byť iná a ísť si vlastnou cestou, ktorej verí a nie po tej, ktorú sa jej snaží určiť spoločnosť a jej pravidlá. Neúspech na ceste je pre ňu skúsenosť a zároveň informácia, že našla miesto, kadiaľ cesta nevedie. Verí, že ak sa k svojim deťom správa s láskou, úctou a rešpektom, budú sa aj ony rovnako správať k sebe samým, i k svojmu okoliu. Jej vízia je vyjadrená v myšlienke: "Jediná generácia hlboko milujúcich rodičov môže zmeniť myslenie budúcej generácie, a tým celý svet."
Komentáre