Zmeniť postoj? Ale ako?

Nedávno som vám písala o zmene postoja. Toto uvedomenie je pre mňa zásadné a ešte na ňom budem asi nejaký čas pracovať.

Som kritik, ktorý kráča ku zmene

Vďaka životným skúsenostiam, a väčšina z nich pramení z môjho detstva, sa zo mňa nestala celoživotne optimisticky naladená, usmiata a nadšením oplývajúca bytosť.  Som kritik a ak dokážem kritizovať druhých, tak to ste ešte nevideli, čo dokážem urobiť sama sebe.

Vždy som si myslela, ako ma táto moja kritika posúva. Ľudia, ktorí boli večne a príliš optimisticky naladení, mi dokázali liezť na nervy. Nieže by som sa radila k úplným cynikom a pesimistom, ale občas som sa im možno podobala. Zrejme som svojím postojom k sebe takýchto ľudí aj priťahovala.

…že zrejme. Ach. Jasné, že áno…

Je neskutočné, aký obrovský vplyv má na nás naše prostredie.

Uvedomujeme si vôbec, že ak túžime zmeniť spôsob svojho myslenia, ak túžime zvoliť iný, nový prístup ku svojim deťom, tak nevyhnutne potrebujeme zmeniť prostredie, v ktorom trávime s deťmi čas?

Ak vo svojom vnútri cítite, že to, ako vediete svoje deti a ako k nim pristupujete, vás neteší, neprehlbuje to medzi vami vzájomnú lásku, ale vás to oddeľuje, odcudzuje a vzájomne uzatvára, potom máte jedinú možnosť.

Potrebujete zmeniť prostredie

Ak sa pohybujete medzi rodičmi, ktorí prekypujú ironickými poznámkami voči svojim deťom, ak, len čo vstúpite na ihrisko alebo sa pridáte k nejakej partii, už počujete krik, príkazy, zákazy a vyhrážky, tak tu sa určite vnímavému prístupu ku svojim deťom nenaučíte. Neuvidíte tu nové možnosti. Nedostanete návody a nepochytíte zručnosti, ktoré vám ukážu, ako sa to dá inak.

Potrebujete si nájsť takých ľudí, ktorí vás budú inšpirovať.

Ktorí vám budú ukazovať ako sa to dá a budú vás povzbudzovať, že ak ste sa rozhodli pre zmenu a dokázali ste si priznať, že možno to, čo robíte, by sa dalo robiť aj lepšie, tak už teraz ste vyhrali.

Ja som si pred pár rokmi takúto bytosť našla. Privolala som si ju do života, pretože som sa nebála priznať, že možno by som niektoré veci potrebovala robiť inak. Cítila som, že na to mám, ale chýbala mi podpora. Odvtedy sa v mojom živote objavuje stále viac takýchto ľudí a je to úžasný pocit.

A viete, podľa čoho spoznáte, že takého človeka a blízku bytosť vo svojom živote už máte? Bude pre vás oboch a váš vzťah platiť táto jedinečná veta Roberta Kyiosakiho:

“Môj najlepší priateľ je ten, ktorý ma inšpiruje robiť to najlepšie, čoho som schopná.”

A ja si takýchto priateľov želám aj pre svoje deti. Už teraz im vytváram prostredie, aby ich našli, ale hlavne, keď ich nájdu, aby ich aj spoznali. 

S láskou, Miška