S Vilkom na zápise

Tak sme včera boli s Vilkom na zápise. Keďže v apríli oslávil svojich 6 rôčkov, prišiel rad aj na nás. Jarko prišiel skôr z práce, pekne sme sa nachystali a šli sme všetci spolu pozrieť sa, ako taký zápis vyzerá.

Ako sme boli u pani riaditeľky

Deti boli úplne v pohode, bolo to pre ne niečo nové a zaujímavé. Pár dní predtým som bola s deťmi v škole pre papiere priamo u pani riaditeľky, takže už sme mali aspoň predstavu.

Stretnutie u nej bolo veľmi príjemné a Vilko sa s ňou hneď skamarátil. Šarlotka a ja sme ostali v roli pozorovateliek. Pani riaditeľka bola prekvapená, keď zistila, že žiadame odklad školskej dochádzky hoci je Vilko aprílové dieťa. Nenápadne mu hneď položila zopár kontrolných otázok. V rúčke mal šišku a púpavu, tak sa spýtala, ako sa kvietok volá. Keď vedel, spýtala, sa akej je farby a keď aj to zvládol, skúsila, či by zvládol tú farbu pomenovať aj v angličtine.

Asi si to neviete ani predstaviť, ale ja som to slušné dieťa, ktoré pani učiteľke vždy hneď odpovedá a celé sa vo vnútri chveje, aby vedelo a nesklamalo. Žiadny free style typu som v pohode. Hlavou mi preletelo tisíc myšlienok v milisekunde. Či vôbec Vilko bude chcieť komunikovať a či bude vedieť správne odpovede.

Odkedy sa mi deti narodili, stálo ma veľa síl, kým som si natrénovala, že za deti sa neodpovedá.  Tie otázkyľudia nekladú mne, ale im. Aj keď im tá odpoveď dlho trvá, pretože sú malé, skladajú si tú odpoveď v hlávke slovíčko po slovíčku. Možno zápasia aj s nejakou trémou alebo hanblivosťou. Treba im dopriať čas. Nakoniec to z nich vylezie a veľakrát ešte dokážu svojou odpoveďou rodiča i dospelákov riadne prekvapiť.

A ak nás neprekvapia, tak je to často preto, že sme na tú ich odpoveď nepočkali a dali sme si ju sami.

Prvý tréning bol, keď sa ich každý pýtal na meno a ony ticho stáli bez slova. Typy ako ja majú hneď potrebu situáciu zachraňovať. Aby tetuška nebola smutná, či sklamaná, hneď mám meno na jazyku.

Ale naspäť do školy. V riaditeľni sme to obaja nakoniec zvládli. Vilko vedel všetky odpovede a ja som zvládla byť ticho a nezapájať sa, nepomáhať mu.

Bola to jeho skúsenosť a vyšiel z nej opäť o zážitok a zvládnutú situáciu bohatší.

Opäť do školy

Včera sme tam kráčali teda v plnej zostave spolu. Vilko si to mieril priamo do riaditeľne. Bolo vidieť, že sa mu tam páčilo. Zápis bol ale v triede. Pred nami boli dve detičky, trieda pekne vyzdobená, všetko pripravené. Vnútri 3 pani učiteľky. Po úvodných formalitách sme čakali, kým sa k nemu posadí pani učiteľka a dá mu úlohy.

Priznám sa. Cestou do školy mi toto presne prebehlo hlavou. Aj som sa nadýchla, že mu niečo poviem, že ho pripravím, čo sa môže diať, prípadne rýchlo zopakujeme geometrické tvary alebo čo. No humor. Pokojne sa smejte, je to tak.

Toto sú reálne programy z detstva, ktoré sa jednoducho ozvú aj po mnohých rokoch.

U mňa proste škola bola, po väčšine, zdroj napätia. Na prvom stupni som mala samé jednotky, ale tých momentov so stiahnutým žalúdkom a pocitom neistoty si pamätám veľa. Áno, možno o nič nešlo, ale ja som taký typ a povaha.

Vilko sa motal na chodbe, tak som mu šla povedať, čo ho ešte čaká a či je to pre neho OK. Jasné, zasmial sa, že chce ísť robiť úlohy. OK. Druhá veta ma prekvapila.

“Mami a ty tam budeš tiež?” Wow. “A chceš, aby som tam bola alebo to zvládneš sám?”

Všimli ste si, že keď dáte malým deťom na výber z dvoch možností, väčšinou si vyberú tú druhú?

Vilko už dávno nie je malé dieťa. Ale vždy, keď môže niečo zvládnuť sám alebo ho slovne môžem povzbudiť a dodať mu dovahu, snažím sa to urobiť tak.

Potom ale dôverujem jeho odpovedi. Nech je, aká chce.

Rodičia pri svojich deťoch nesedeli, boli vzadu a čakali. Ja som šla s Vilkom k lavici a sadla som si opodiaľ. Vilko sedel s pani učiteľkou. Bolo to zaujímavé sledovať, ako môjmu dieťaťu dáva úlohy niekto cudzí a vidieť, ako si s tým on poradí. Bol úplne uvoľnený a bezprostredný s tou jeho vytešenou tváričkou, všetko ho bavilo, zaujímalo a robil to s veľkou radosťou. Užíval si svoju “dospelácku” komunikáciu s pani učiteľkou.

Začalo sa to výberom pastelky a napísaním svojho mena. Prešiel si omaľovávaním semafóra, určením postupnosti, krúžkovaním, označením vpravo – vľavo, počítaním aj tramtadadáá – geometrickými tvarmi. Zvládol všetko hravo. Bola som veľmi hrdá a vytešená. Ešte som ho z tejto strany nemala možnosť pozorovať. Je to príjemný pocit.

Pohľad z druhej strany

Mňa samu zaujali dva momenty, ktoré ma podnietili zamyslieť sa. Prvý bol o trpezlivosti, ktorú sama ešte nemám celkom dotrénovanú. Keďže sa ju sama učím a zdokonaľujem, toto nie je výčitka, skôr akési pozorovanie, zamyslenie. Na druhej strane sme v škole a sú tam odborníci, pedagógovia, tak si človek všíma ten profesionálny prístup. Robíme to ale väčšinou všetci – dospeláci, rodičia i pedagógovia…

Chceme sa deťom zapáčiť, potrebujeme sa rýchlo skamarátiť. Položíme im otázku a ak sa dieťa čo i len na sekundu zamyslí a nevychrlí okamžite odpoveď, už mu s ňou aj pomáhame. Ideálne sa snažíme vymyslieť niečo zábavné, čo sa dieťaťu bude páčiť. A väčšinou sa nám to aj podarí. Alebo mu vlastnú odpoveď rovno “vložíme do úst”. Taký obyčajný príklad:

“Ako si sa vyspinkal? Dobre?”

Hotovo. Dieťa už môže len pasívne prikývnuť. Načo by sa trápilo, odpoveď je hotová. Akurát sa nič nové od dieťaťa nedozvieme, iba si my dospelí zopakujeme to, čo už dávno vieme.

Úplne som videla, ako Vilko tú odpoveď vidí v obrazoch a ako sa mu spúšťala fantázia, ale pani učiteľka bola rýchlejšia. Ponúkla mu hneď možnosti a boli celkom zábavné, tak sa mu to páčilo.

Mňa však fascinuje pozorovať to, čo z tých detí ide von, keď im necháme priestor. Keď majú dostatok času vyjadriť to, čo vyjadriť chcú. Keď cítia uprené oči dospelého, ktorý trpezlivo čaká so záujom.

Lenže my, veľkáči, sa ich už rovno od malička snažíme formovať a kreovať do tej našej dospeláckej podoby. Aby boli čím skôr tam. Ale kde?

Viem, že by školu zvládol aj tento rok.

Ale ja si prajem, aby mal možnosť ešte spoznávať sám seba. Vyjadrovať svoju podstatu. Aby sa už odteraz nemusel vtesnávať do niekoho pravidiel. Aby sa nemusel snažiť niekomu vyhovieť alebo sa prispôsobiť len preto, že zrazu už nie je tou slobodnou individualitou, ale je v skupine s jasným zámerom, cieľom, plánom a tu nie je čas sa prispôsobovať ani zdržiavať.

Druhý “pidi” detail bol taký “montessoriovský”. Na obrázku boli väčšie bodky alebo kruhy. Jasné, že najľahšie pre dospeláka je pomenovať to “guličkami”. Problém je, keď to “guličkami” pomenuje pedagóg…hm. Je jasné, že v slovenskom jazyku “guličky” byť nemôžu a na papieri by nemohli byť ani guľôčky, rovnako ako neexistuje kockovaná košeľa. Kde tam na tej látke tie kocky vidíme?

Ale deti, ktoré majú možnosť sa od malička učiť správne výrazy, tým nedostaneme. Dieťa, ktoré malo možnosť si privoňať napríklad k učeniu sa podľa pedagogiky Marie Montessori, hoci len slabým domácim odvarom, si ľahko všimne, že predsa o guľôčkach ani kockách nemôže byť ani reči.

Guľôčka nie je geometrický tvar, ale geometrické teleso a musíme ju teda môcť vziať do ruky, má svoju hmotnosť a tie na papieri sme si v ruke, veru, podržať nevedeli.

Áno, nikto nie je bez chyby a my sme aspoň mali dobrú tému na cestu domov. Najťažšie pre mňa na tom všetkom je, že v škole sú deti pedagógmi ešte stále vzdelávané cestou kritiky a poukazovania na chyby. Nezameriavame sa v diktáte na to, čo dieťa napísalo správne, ale červenou zvýrazňujeme chyby. Lenže potom by som si ja ako pedagóg mala dávať pozor, aby som sama chyby nerobila alebo teda by som mala byť otvorená tomu, ak ma bude opravovať okolie, žiaci, študenti.

V závere môžem napísať, všetci sme mali príjemný zážitok. Dokonca sa dostal rad aj na mňa a pár slov som aj s pani učiteľkou prehodila. Už aj si zapisovala názov knihy “Rešpektovať a byť rešpektovaný” a ja som sa tešila ako malé dieťa, že si ju opäť ďalší pedagóg prečíta.

Som veľmi vďačná, že žijeme v slobodom svete. Nie je to vždy jednoduché, ale všetko je dnes možné. Je to len o nás, rodičoch, ísť si za tým, čomu veríme, s čím sme stotožení, za tým, čo cítime, že je to to nejlepšie pre naše dieťa.

Pre mňa je to v tomto živote sloboda, potreba vlastného názoru a pocit, že sa môžem rozhodovať.