Viem, aký liečivý môže byť prirodzený pôrod a koľko lásky a harmónie do rodiny prináša vnímavé materstvo.
Baví ma sprevádzať ženy na ceste za objavovaním ženskej intuície a  spokojného materstva.

...táto časť mojej cesty sa začala v roku 2009, keď som bola na pohovore vybraná, aby som sa mohla zúčastniť ročného výcviku a stať sa dulou. V tom čase som bola v desaťročnom vzťahu s mojím priateľom a terajším manželom a hoci sme dieťatko ešte neplánovali, akoby sa moja duša začala na túto úlohu postupne pripravovať. Navždy budem v ušiach počuť, pred očami vidieť a na koži cítiť tie krásne zimomriavky, keď som mala možnosť počúvať ženy a pôrodné asistentky, ako Zuzana Štromerová, Ivana Königsmarková a Marie Vnoučková  rozprávať o tom, ako vlastne vyzerá, keď rodí nevyrušená, sebavedomá a okolím podporovaná Žena. A moja cesta sa začala...

...nebola jednoduchá, ale naučila a dala mi veľa. Dve naplnené, úžasné a vedomé tehotenstvá. Každé celkom iné, no obe v mojej vlastnej réžii s úplným naladením na moje telo a deti, ktoré si ho vybrali za svoj prechodný domov. Bez akýchkoľvek zásahov, bez nedôvery a neustáleho kontrolovania, či sa príroda a moje telo nepomýli a či sa naozaj všetko vyvíja ako má. Bez neustálych strachov, že niečo nevyjde, bez náznakov, že moje telo môže byť pre moje dieťa nebezpečné, bez narúšania mojej intimity a priestoru mojich ešte nenarodených detí. Tehotenstvá vo viere, že moje telo je dokonalé, že moje deti sa na svojom narodení aktívne podieľajú, pôrodu rozumejú a samé rozhodujú o tom, kedy sa odtiaľ vypýtajú von.

Dva úplne odlišné pôrody, oba s maximálnym rešpektovaním toho, čo bolo možné a čoho som ja sama, v danej chvíli bola schopná. Jeden nemocničný - operačný, druhý domáci. Ten prvý mi bol učiteľom, ten druhý zase liečiteľom. Potrebovala som sa naučiť, že k pôrodu ego nepatrí, že potrebujem vojsť k sebe dovnútra a pozrieť sa na svoje strachy a obavy, nájsť v sebe pokoru a prijatie, lebo všetko sa naplánovať nedá a nie vždy stačí len "chcieť" rodiť prirodzene. Tým, ako myslím, si priťahujem to, čo chcem. Pôrod je vlastne prerod a moja myseľ sa potrebovala prečistiť. Moje potlačené strachy, zabránili obom mojim deťom správne sa otočiť.

Vďaka práci na sebe, vďaka liečeniu svojej duše a vďaka kraniosakrálnej terapii som zažila, aké to je keď niekto bez dotyku môjmu dieťaťu v 34. týždni ukazuje cestu, no zároveň mu necháva na výber. Hovorí mu: "poď som tu pre teba a ukážem ti cestu, ale len ak ty sama chceš, len ak cítiš, že je to pre teba správne." A ona "odpovedala", ona chcela a šla. Trvalo to hodinu a po prvom cisárskom reze zažiť toto, bol pre mňa malý zázrak, malý pôrod. Vedela som, že aj keby ma čakal druhý cisársky rez, tento zážitok bol pre mňa darom. Preciťovala a užívala som si naplno každý jej pohyb, každú vlnu otáčania, nádherné kontrakcie, prácu a spoluprácu môjho tela, aby sa jej podarilo to, k čomu sa rozhodla. A rozhodla sa, urobiť pre mňa, ešte oveľa viac...

Už pred narodením ma obe moje deti začali učiť umeniu trpezlivosti. Obe sa na svet vypýtali v 44. týždni tehotenstva. Milujem výzvy, chcem sa rozvíjať a ladiť svoju myseľ na vyššie frekvencie. Hoci vo svojej podstate som zatiaľ stále nastavená na budúcnosť a moje hodiny stále tikajú o 30 minút dopredu, život mi dáva samých učiteľov a ja viem, že to s ich pomocou dokážem. Učím sa, že nie vždy je najdôležitejší cieľ, ale cesta samotná. Moja rodina je pre mňa všetkým, je najväčším darom, aký som kedy mohla dostať. Jarko je pre mňa najdokonalejším mužom, zdrojom lásky a harmónie. Život s ním je ako pokojná plavba po mori.

Keď vidím naše deti, vždy som dojatá a láska, ktorú im vysielam asi tak 1000x za deň presahuje hranicu nášho domova. Preto s radosťou a nadšením podporujem, obdivujem a potrebujem okolo seba ženy, matky, "vnímajky", modlím sa za šťastné, radostné a láskou naplnené deti a na tejto ceste spoznávam najúžasnejších ľudí v mojom živote. Baví ma pomáhať rodinám, som šťastná, keď ich vidím súdržné a láskou naplnené. Môžu v nich vyrastať ich milované deti a materstvom naplnené ženy. Všetko mi to dáva obrovský zmysel. Chcela by som inšpirovať aj ďalšie ženy, aby si materstvo užívali a vychutnali naplno.

Aby z neho nechceli utiecť, aby sa neponáhľali do práce, neprenechávali výchovu a učenie svojich detí, inštitúciám, cudzím osobám a ľuďom, s inými hodnotami, ako sú ich vlastné. Vzájomne sa podporujeme a učíme sa prijímať výzvy, ktoré pred nás každý deň od svojho narodenia stavajú naše deti. Vďaka nim však máme možnosť vyrásť. Utiecť nám môže jedine zázračné detstvo našich detí, ich vývoj a napredovanie. Chráňme naše deti pred spoločenskými a emocionálnymi chorobami. Podporujme súcitné, starostlivé a vnímavé bytosti, ktoré vedia, že môžu veriť samé sebe i svojim blízkym.