Malé deti a zodpovednosť

Dnes mám pre vás také rýchle zamyslenie. Obed mám na sporáku, takže sa snáď nerozpíšem.

Naozajstne to môžeme jesť?

No ako píšem, varím si obed, sústredím sa na nový recept a rozvoj môjho kuchársko – vegánskeho umenia a odrazu dobehnú zvonka deti s otázkou:

“Mami, môžeme papať to fialové čo je tam za tou višňou?”

Popravde, tak sa sústredím na postup, že ich sprvu počúvam len na pol ucha. Dobehne aj druhé dieťa s tou istou otázkou. Tak sa teda zastavím a zamyslím, čo sa ma pýtajú.

“Aha, za višňou. Myslíte tie tri malé kríčky?”
“Áno.” Odpovedá Vilko.
“Jasné, môžete.” Rýchlo odpoviem, mysľou trochu neprítomná. Veď čo také by tam rástloo, čo by nemohli zjesť?… a pokračujem v príprave.

Opäť dobehne Šarlotka: “Mami, ale naozajstne to môžeme jesť? To fialové, také to malé?”
Vilko ma volá: “Poď sa radšej pozrieť.”

Jaj cítim mierne pnutie. Sústredím sa na ukončenie jedla a držím si niť v hlave. Ale nič, pokoj. Zamyslím sa ešte raz a hovorím: “Viem, čo sa ma pýtate. Myslíte tie malé 3 kríčky, ktoré sú za višňou a na nich sú také modro fialové ovocíčka ako čučoriedka, akurát také oválne. Áno, určite to môžete zjesť.”

Ok, videli, že som ozaj v obraze a že mi môžu dôverovať. Odišli jesť. Poslednýkrát dobehla Šarlotka:
“Mami aj takéto modré a nie fialové môžeme zjesť, aj keď sú také malé? A môžeme to aj teraz papať, hneď?”

Vedeli, že varím obed. Máme taký zvyk, že jedlá nekombinujeme a po každom jedle si necháme 2 hodiny vytráviť, aby si mohol žalúdok oddýchnuť a črevá dorobiť prácu. Preto tá posledná otázka.

Ako som si tak varila, zrazu som si spojila všetky súvislosti tohoto príbehu.

Bola som veľmi vďačná, že som im neodvrkla, že som ich neodohnala nejakým ostrým “áno, veď vravím, že môžete” v zmysle “a už dajte pokoj”. Chvíľu mi to trvalo, ale nakoniec som ich otázkam venovala patričnú pozornosť a dôležitosť. A som teraz spokojná.

Keď vošli, vyjadrila som im, čo sa stalo a pomenovala som to, ako sa zachovali.

Pozitívna spätná väzba

Myslím si, že v takýchto situáciách je veľmi dôležité dať deťom pozitívnu spätnú väzbu. Pretože slová, ktoré majú deťom ukázať správny smer, im musíme hovoriť pozitívnym spôsobom.

To znamená, nenechať danú situáciu prejsť len tak, ale využiť, že vznikla. Venovať pozornosť tejto pozitívnej situácii a snažiť sa práve na nej deťom vysvetľovať hodnoty.

Ja sa snažím skôr prehliadať tie negatívne situácie a nevenujem im takú pozornosť a o to viac sa snažím venovať pozornosť situáciám, ktoré dopadnú dobre a pozitívne. Chcela by som vám dať týmto akýsi návrh na zamyslenie, aby ste takéto situácie skúsili využiť, aby ste si našli čas v pokoji sa k nim vrátiť. O pozitívnom programovaní a o tom, aký veľký vplyv to na živé organizmy môže mať som už písala v tomto blogu. 

Ja osobne sa snažím namiesto nič nehovoriacej pochvaly, ktorá dieťaťu sama o sebe nič nehovorí a nevie s ňou nijako pracovať: “ňu ňu ňu aký si milý, zlatý” a radšej presne opísať, čo sa stalo.

Vyjadrím, ako si ich reakciu a postoj veľmi vážim a som prekvapená, ako zodpovedne sa správali. Ocením, že za mnou prišli a opakovane sa ma opýtali, či to ovocie z toho kríku môžu jesť.

Mne zase v danej situácii vôbec nedošli súvislosti o tom, ako sme si mnohokrát rozprávali o rôznych kríkoch a bobuliach, ktoré jedlé nie sú, lebo môžu byť nebezpečné či pre ľudí alebo pre zvieratá. A tie moje deti si to pamätali a prišli si overiť niečo, čo som ich v minulosti učila a na čo som ja sama už aj zabudla.

Prišli si overiť to, čo sa kedysi naučili a čo si zapamätali.

A preto som túto situáciu využila, aby som znovu vysvetlila, čo znamená “správať sa zodpovedne”.  Pripomenili sme si, čo to znamená, vyjadrila som im, ako si vážim ich postoj a prístup. Viliamko mi dokonca oznámil, že on nedovolil to ovocie papať ani nášmu psíkovi Vinniemu, čím preukázal, že je schopný myslieť aj na bezpečnosť ostatných naokolo.

A ja som šťastná, že môžem takéto situácie, vždy keď sa dá využiť a opísať im to, čo robia dobre.

Aby sa mohli oprieť o to, čo už v živote zvládli. Myslím si, že zodpovednosť sa v deťoch nedá vynútiť alebo im ju vysvetliť formou výčitky na situácii, ktorá je pre ne negatívna.

Nie je možné odovzdať deťom pozitívne posolstvo negatívnym spôsobom. Takýto spôsob predsa nemôže priniesť pozitívne výsledky.

Deti sú schopné to pochopiť a použiť do života, ak sa to môžu učiť na situácii, ktorá bola pozitívna, kedy si môžu skutočne uvedomiť, že sa zachovali úžasne, zodpovedne, presne tak, ako som to očakávala.

A niekedy sa zachovajú tak, akoby som častokrát ani nemyslela, že to dokážu. Že vôbec malé deti môžu byť také zodpovedné.