Šarlotka a ja

Láska a šťastie robia zázraky

Dnes by som sa chcela s vami podeliť o niečo veľmi súkromné, veľmi intímne. Týka sa to môjho zdravia. Táto skúsenosť mi dala toľko poznania a uvedomenia, že si to nechcem nechať iba pre seba.

Celý tento môj príbeh sa začal, keď sa mi 10. apríla 2012 cisárskym rezom narodil môj syn. Mnohé udalosti v tomto čase boli pre mňa doslova šokom

Tehotenstvo a pôrod

Celé tehotenstvo som mala úplne bezproblémové, čo sa môjho fyzického stavu týka. Cítila som sa nadšená z očakávania, tehotenstvo som si užívala v pohodlí domova, pripravovala som sa čítaním krásnych kníh o prirodzenom pôrode, navštevovaním predpôrodných kurzov a pripravovaním štrikovanej výbavičky.

Mala som presnú predstavu o tom, ako to chcem a aj prečo.

Pripravovala som sa na prirodzený pôrod doma, na privítanie môjho dieťatka v mojom náručí, na okamžité dojčenie a neprerušený kontakt s ním. Nestresovala som seba ani dieťatko žiadnymi rutinnými vyšetreniami a overovaniami toho, či je všetko v poriadku. Podarilo sa mi nadviazať veľmi silný kontakt s dieťatkom, mať  dôveru v svoje telo a v prirodzenosť tohto posvätného stavu.

Dnes už viem (a bolo by to na ďalší blogový článok), že to, čo som v tej dobe ešte pod kontrolou nemala, bola moja myseľ a vedomé a nevedomé programy, ktoré som si zo sebou do tohto stavu priniesla.

Nadarmo sa nehovorí o tehotenej žene, že je v “inom stave”. Je to naozaj iný stav telesný, ktorý môžeme vidieť aj my všetci naokolo, ale je to aj iný stav duševný a emočný. Ten však na prvý pohľad taký viditeľný nie je, a tak ho akosi ani neberieme do úvahy.

Cisársky rez bol pre mňa šokom

No a práve táto moja nepripravená myseľ a jej prílišná aktivita mi pomohla k tomu, aby sa môj prvý pôrod skončil cisárskym rezom pre neotočené bábätko. Kto ma pozná, vie, že vo svojom živote som si medicínskych zariadení užila až až a každý vstup do týchto priestorov, hoci len keď idem za niekým na návštevu, je pre mňa sčasti traumatizujúcim zážitkom, kedy sa mi zovrie celé telo.

O to ťažší bol pre mňa tento zážitok, pretože sa skomplikoval veľmi silným tzv. postpunkčným syndrómom po spinálnej anestézii, čo sa pre mňa rovnalo neschopnosti stáť na vlastných nohách, byť v inej ako ležacej polohe, bez možnosti starať sa o svoje práve narodené dieťatko, s príšerným pocitom akoby odrezanej hlavy od krku, tlakom do uší, stratou rovnováhy a obrovskými bolesťami hlavy.

V pôrodnici môjmu stavu nikto nevenoval pozornosť, okrem silných analgetických a kofeínových liekov pre mňa pomoc ani radu nemali. Nalievali ma denne litrom kávy a dopovali liekmi a infúziami.

Všetky tie roky detoxikácie, očisťovania a udržovania môjho zdravia bez liekov akoby mi teraz niekto spláchol do záchoda. Opäť ďalšia veľká rana pre mňa a pre moju myseľ, ktorá to nebola ochotná prijať a brala to ako veľkú prehru.

V domácom prostredí sa aspoň o kúsok môj psychický stav zlepšil a deň za dňom sa zlepšoval aj ten zdravotný. Výsledkom tohto priebehu ale bolo, že som mala obrovské a neznesiteľné bolesti pri dojčení a vďaka prežitému stresu a neustálej každodennej a každonočnej bolesti sa moje mliečko strácalo. Môj syn ani vo svojich štyroch týždňoch života nemal ešte dosiahnutú svoju pôrodnú váhu a mne na skrinke stála krabica s umelým mliekom.

Vždy, keď som sa na ňu pozrela, tiekli mi slzy, mala som silný pocit zlyhania a nespravodlivosti. Celé moje vnútro kričalo “aspoň toto jedno, prosím, nie”.

Privolala som si laktačnú poradkyňu, aplikovala som jej rady o zmene polohy, pár dní som k môjmu mliečku pridávala doma vyrobený ryžový odvar, nosila som na rukách plačúce dieťa a sama som plakala.

Každú noc som vstávala okrem bolestivého dojčenia ešte 2x na odsávanie mliečka, aby som mu ráno mala čo dať prstom po cievke a tak sa aspoň raz či dvakrát vyhla tej príšernej bolesti.

Pamätám sa ako dnes, keď som sa pár dní po pôrode prechádzala v jarnom dni s Jarkom, maminou a Vilkom v kočíku po viničnej ceste pred našim domom. Videla som krásne zelené hory, svietiace slnko a úplnú beznádej predo mnou. V hlave mi znel len pocit zlyhania, ešte aj na ten blbý kočík som bola nahnevaná a nemala som chuť ani ho tlačiť. Všetko sa mi zrútilo. Prsia som mala také boľavé, že som nemala silu ani len niesť si svoje dieťa na svojom tele. Nakoniec to všetko moja mamina vycítila, otočila kočík a šla inou stranou, aby sa vo mne mohol strhnúť celý prúd slź a hlasného vzlykania.

Keď bolesť a stres dokážu pohnúť naším zdravím

Keď som sa z tohto ako tak vystrábila a v mojej duši začalo opäť svietiť slnko, prišiel čas na prehliadku po pôrode. Bolo to poriadne neskôr, ako po šiestich týždňoch, ale na prehliadku som šla s Vilkom v šatke, usmiata a vďačná za to všetko, čo sa nám podarilo.

Absolvovala som odber krvi a skontrolovanie operačnej rany ultrazvukom. Vilko s Jarkom ma čakali pred dverami a ja som sa už dávno necítila tak v pohode, ako vtedy.

No a po pár dňoch prišlo veľké prekvapenie. Výsledky krvi ukazovali na vysoké hodnoty jedného onkomarkera a veľkú cystu na vaječníku.

Toto všetko bolo také vážne, že to vlastne mojej mamine osobne zavolala jej kolegyňa gynekologička. Kontrolný odber markerov o pár dní ukazoval trojnásobnú hodnotu oproti tej minulej a vyšetrenie ultrazvukom ukazoval neznámy útvar v oblasti vaječníka. Pochmúrna nálada u nás doma sa opäť dala krájať. O tri týždne som dostala termín na magnetickú rezonanciu a kontrolné vyšetrenie v Nitre.

Chytala som sa aj slamky a pamätám si, ako som sa na jednom odbornom fóre pýtala, či je možné, aby vplyvom silných hormonálnych zmien, stresu a bolesti boli tieto hodnoty také vysoké. Od lekárky som dostala zdrvujúcu a nie veľmi citlivú odpoveď: “Ak je tam taká hodnota, tak je to rakovina a hotovo.”

Boli dni ľahšie, kedy mi celé moje telo hovorilo, že toto predsa nemôže byť pravda a že by som snáď niečo musela cítiť. A prišli potom aj tie ťažké a zdrvujúce, keď som dojčila svojho 2,5 mesačného syna a snažila som sa plakať tak, aby sa mi celé telo neotriasalo pri predstave, že by som mu zomrela a ostal by tu sám. Bezo mňa, bez mamy a bez mojej lásky a starostlivosti. Že by sa z neho muselo stať ďalšie “silné dieťa”, ktoré by to zvládlo a ktoré by sa už také malé muselo naučiť potláčať svoje najzákladnejšie emócie a pocity, aby ukázalo, že je silné.

Presne, ako už toľkokrát v mojom živote, sme sa s maminou vzchopili a začali hľadať riešenia. Samozrejme, tie prírodné. Niečo sme našli, niečo nám bolo poradené a šli sme do toho naplno s jasným cieľom. Máme tri týždne na zázrak, toto predsa nemôže byť pravda!

O tri týždne ma čakala kontrola v Nitre a magnetická rezonancia s kontrastnou látkou do žily. Zvládli sme to všetko tímovo, celá rodina spolu. Vilko so mnou čakal v šatke, celý čas dojčený, potom spal na Jarkovi a hneď po vyšetrení som si ho opäť brala k sebe. Výsledky samozrejme hneď neboli, no sono primára gynekológie našlo len 2 cm malú cystu a žiadny iný útvar. Po troch týžňoch prišlo aj vyhodnotenie rezonancie bez nálezu v gynekologickej oblasti.

Moja viera v samoliečiacu silu tela a v prírodné látky sa opäť začala obnovovať.

Možnosti boli dve. Pokračovať a hľadať  ďalej (ešte bola možnosť v oblasti trávenia) alebo dať na svoj inštinkt a pustiť sa do práce na sebe a svojom zdraví s možnosťami, ktoré som poznala ja.

Nevedela som presne, čo budem robiť a čo si mám myslieť, ale vedela som, že sa cítim dobre a že prežívam konečne obrovský pocit radosti a šťastia, že mám zdravého syna, ktorého konečne plne dojčím bez bolestí a nosím na svojom tele. Každý deň som cítila tú liečivú silu tohto spojenia, ktorá sa ešte umocňovala stretávaním sa s podobnými maminkami a ich detičkami v mojom okolí.

Moja kúzelná cesta za zdravím

Prešli nejaké roky a s nimi do môjho života stále prichádzali malé aj veľké zázraky a radosti. Cítila som sa stále šťastnejšia a radostnejšia, vďačná za všetko, čo som mohla zažiť. Svojím odhodlaním pracovať na sebe som si do svojho života pritiahla jednu kúzelnú osôbku. Moju výnimočnú priateľku Mišku Svetlušku, jej dnes ďakujem za to, že mi s pre ňu charakteristickou zanietenosťou a oduševnenosťou, stále dookola rozprávala o láske, sebaláske, vďačnosti, prístupe k sebe samej a otvorenej mysli.

Začínala presne ako ja pred rokmi, s knihou výnimočnej Louise Hay. No po ceste za sebaláskou, vďačnosťou a sebapoznaním kráčala míľovými krokmi a tak sa v mojom živote mohla stať mojou osobnou Louise.

O fyzickom zdraví som toho do nášho stretnutia vedela veľa a robila som pre to maximum.

O emočnom a duševnom zdraví som čítala, ale akosi som nevedela presne, ako to mám uchopiť, aby to neboli len otrepané frázy o pozitívnom myslení a sile našej mysle.

Učila som sa od nej 2 roky. Naozaj a naživo som videla, ako vyzerá každodenná vďačnosť a čo to vlastne znamená ozajstná láska k sebe.

Videla som ľahké aj veľmi neľahké situácie, ktoré zvládla s prijatím, pokorou a bez jediného skĺznutia zo svojej priezračne čistej cesty a s dôverou v zázračnú silu lásky.

Začala som na sebe i svojej rodine vidieť a cítiť tie obrovské zmeny a pokroky, ktoré sa nám spolu podarili vďaka tomu, ako som sa postupne učila pracovať so svojou mysľou, intuíciou, vierou, že všetko, čo sa mi deje, je pre mňa v danej chvíli len to najlepšie.

Dnešný deň, keď toto sem píšem

Dnešné ráno som dospela k rozhodnutiu, že som pripravená na pravdu. Chcem vedieť, či to, čo cítim, je pravda a či samu seba len neklamem.
Ak totiž láska a šťastie dokážu liečiť, potom posledné 4 roky v mojom živote museli byť pre mňa úplne uzdravujúce.
Šla som ráno na odber krvi. Keďže ide o špeciálny marker, ktorý som si dala odobrať na vlastnú žiadosť, bola som si vzorku zaniesť sama na biochémiu a uhradiť aj 30 eurový poplatok za vyšetrenie. Bolo vidieť, že je to menej štandardné, lebo samotný výber platby im trval trochu dlhšie. Keď už bolo všetko hotové, spýtala som sa, kedy sa ku mne dostanú výsledky a či si o ne môžem dnes zavolať. Boli sa informovať u vedúceho pracovníka, či mi môžu oznámiť výsledky po telefóne. Ten pristúpil ku mne a spýtal sa, či som Peťova dcéra. Vravím áno, som to ja. Usmial sa a povedal, že mi výsledok zavolá osobne. Šla som autom vybavovať ďalšie veci a myslela som na to, čo sa dnes dozviem a ako to zmení môj život. Zrazu som v hlave úplne jasne počula, ako mi volá ten hlas a hovorí:
“Pani Huljaková, všetko je negatívne.” Vtedy som dostala odpoveď na moju otázku “ako to zmení môj život”, pretože som sa rozplakala od šťastia.

Vedela som, že toto je ten pocit, tá sila myšlienky, ktorá má schopnosť sa úplne zhmotniť. A hoci sa mi to potvrdilo už toľkokrát v živote, stále vo mne ostal ten kúsok pocitu “naozaj to môže byť pravda”?

Keď som prišla domov, našla som si 2 zmeškané hovory. Hneď som volala späť. Veľmi ľudský a milý hlas mi povedal:

“Pani Huljaková, viem, že asi čakáte odpoveď a môžem vám povedať, že výsledky máte negatívne. Dovolil som si pozrieť aj minulé hodnoty a videl som, že to, čo ste mali minule bolo veľmi vysoké, ale dnes máte hodnotu 6 a norma je do 30.”

Všetok ten stres, ktorý som si so sebou nosila tie roky, keď som sa občas pýtala samej seba, či je normálne, že to nechávam len tak, sa mi uvoľnil a spadol zo mňa ako ťažký kameň. Cítila som, ako veľmi sa potrebujem vyplakať a zároveň akú veľmi silnú vďaku voči životu a tejto krásnej Zemi cítim.

A potom prišlo ďalšie veľké poznanie: “Ja milujem samú seba, milujem ťa, Michalka, za to, aká si, ako na sebe pracuješ, ako sa nevzdávaš a ako stále hľadáš, čo ešte na sebe môžeš vylepšiť, aby si mohla žiť krajší, zdravší, hodnotnejší život a učiť tak žiť hneď od začiatku aj svoje deti. Vážim si ťa. Ďakujem ti. Ľúbim ťa.”

Prečo to všetko píšem?

Niekomu to možno príde trápne, inému príliš prehnané a úplne to chápem. Ešte pred pár rokmi som sa aj ja na tieto veci pozerala “triezvo” a s “nadhľadom realistu, ktorý nemá čas na citečky, ale potrebuje fakty, štúdie a dôkazy”.

Život nás však neustále mení a učí, o to rýchlejšie, ak mu to sami dovolíme. A ja som sa tomuto procesu rozhodla dať veľké ÁNO.

Nie je to ľahké, vypustiť to len tak do sveta, ale ak to len pre jedného človeka bude dôvod na nádej a vieru, že všetky naše choroby sú vyliečiteľné, ak tomu dáme povolenie vo svojej mysli a že láska robí zázraky, potom toto celé malo zmysel.

To či som roky počúvala na školeniach doktora Jonáša tom, ako silný stres a bolesť dokážu znížiť náš imunitný systém v okamihu o 50% som zažila na vlastnej koži.

A jediným liekom na takéto choroby môže byť rovnako silný pocit radosti, naplnenia, šťastia a lásky. A to nám, ženám materstvo práve dáva.

Zázraky sú možné a nielen takéto malé, aké tu opisujem ja vám. Hlavné je, aby sme im dali povolenie, otvorili svoju myseľ a prijali, že môže existovať aj niečo väčšie a významnejšie, ako len to, čo sa zmestí do našej, prepáčte za výraz :-), ale “veľmi obmedzenej a pravidlami zviazanej mysle”.

S veľkou láskou k sebe, životu a k živým bytostiam a hlbokou vďakou svojmu telu,

vaša Miška Huljaková

Michaela Huljaková
Je mamkou Vilka a Šarlotky, prežila si prirodzený pôrod a zažíva veľmi krásne a intenzívne kontaktné rodičovstvo s oboma svojimi deťmi. Vlastné detstvo považuje za veľmi hodnotné a plné krásnych spomienok a to jej dáva inšpiráciu vytvárať si vlastnú filozofiu a pohľad na to, ako viesť svoje deti vnímavo a s láskou k slobodnému a vedomému životu. Nebojí sa vytŕčať z radu, byť iná a ísť si vlastnou cestou, ktorej verí a nie po tej, ktorú sa jej snaží určiť spoločnosť a jej pravidlá. Neúspech na ceste je pre ňu skúsenosť a zároveň informácia, že našla miesto, kadiaľ cesta nevedie. Verí, že ak sa k svojim deťom správa s láskou, úctou a rešpektom, budú sa aj ony rovnako správať k sebe samým, i k svojmu okoliu. Jej vízia je vyjadrená v myšlienke: "Jediná generácia hlboko milujúcich rodičov môže zmeniť myslenie budúcej generácie, a tým celý svet."
Komentáre

Nie je možné pridávať komentáre.