Koľkokrát ti to ešte mám vysvetliť

Počuli ste už niekedy túto otázku? Alebo ju sami používate?

“Koľkokrát ti to ešte mám vysvetliť?”

K tomuto zamysleniu ma inšpirovala jedna moja vnímavá maminka. Opisovala mi, ako svojmu malému synovi vysvetľovala, kde sú hriadky, kde je zasadená cibuľka, prečo sa na hriadku a cibuľku nestúpa a ako je potrebné hriadky obchádzať. Napriek jej nasadeniu v ten deň, si chlapček cupital hriadka nehriadka.

Za pár dní prišla nádherná reakcia chlapčeka. Bolo vidieť, že všetky nové informácie spracoval, porozumel a stotožnil sa aj s maminkiným “prečo nestúpať na hriadky”.

Akceptovať, porozumieť, vedieť, poslúchať

Často očakávame, že keď deťom niečo vysvetlíme, jeden či dvakrát, že by to okamžite mali akceptovať, porozumieť tomu, vedieť to a poslúchnuť.

Prvá vec, pri ktorej by sme sa mohli pristaviť, je spojenie “keď deťom niečo vysvetlíme“. Naozaj vysvetľujeme? Všímam si, že rodičia častokrát vôbec nevysvetľujú. Jednoducho prikazujú.

Veľa, často a s patričným tónom. Pri niektorých príkazoch, ktoré počujem, sa až strhnem a hľadám, kde pre pána tu stojí vojak?

Spomínam si, že u nás doma sa veľmi veľa vysvetľovalo a komunikovalo. S výnimkou tých náročnejších období mi rodičia naozaj vysvetľovali svoje dôvody, svoje očakávania a veľa mi rozprávali o ich “prečo”.

Ak náhodou pri nejakej príležitosti niečo nevysvetlili, tak ja som bola to dieťa, ktoré sa stále pýtalo “a prečo?”. V škole to učiteľom dosť vadilo, špeciálne na náboženstve to bolo veľmi nepochopené a nežiadúce. Ostalo mi to dodnes. Ak mi niekto svoje prečo nevysvetlí, málokedy spolupracujem, čo už 🤷🏻‍♀️ mám to proste tak.

Ale späť k téme.

Ak chceme, aby naše dieťa niečo pochopilo a urobilo tak, akoby sme si to my predstavovali či priali, je veľmi dôležité vysvetľovať.

Ale, môžete mi veriť, že táto časová investícia a trpezlivosť sa vám v živote s vašimi deťmi mnohonásobne vráti. Naozaj.

Tu si zase potrebujeme my rodičia uvedomiť, ako sami reagujeme na nové myšlienky, ktoré sa k nám dostávajú. Premýšľate hneď nad všetkým, čo vám niekto povie alebo čo od niekoho započujete?

Aby sme my ľudia a teda aj deti (niekedy sa správame tak, akoby deti boli iný živočíšny druh) nad niečím začali premýšľať, potrebujeme túto novú myšlienku počuť minimálne 7 – 12 krát. A aby sme vedeli, ako sa máme správať v danej situácii alebo “medzi hriadkami”, potrebujeme naozaj porozumieť celému procesu.

Chceme mať možnosť premýšľať a analyzovať si “nové pravidlo” či “novú myšlienku, informáciu”. Snažíme sa spracovať a pochopiť jednotlivé kroky.

To malé dieťa si teda potrebuje v prvom rade všimnúť a uvedomiť, že toto už nie je tráva, ale hriadka so zeleninou. Následne vo svojom vnútri potrebuje cítiť a mať prijaté maminkine “prečo”. Dieťa sa na maminkine prečo nepozerá cez vlastné hodnoty, pretože tie ešte utvorené nemá, ale to, či jej “prečo” príjmne za svoje a bude ho akceptovať, závisí od toho, aký majú medzi sebou vzťah.

No a potom si potrebuje spomenúť, ako to celé má zrealizovať. Keď už vidí a uvedomuje si, že kráča po hriadkach, keď má vďaka čistej maminkinej láske prijaté jej “prečo”, snaží sa spomenúť si, ako mu to ukazovala, že sa to robí…? Okrem toho, že už vie, kadiaľ cesta nevedie a prečo, musí si spomenúť, kadiaľ teda môže ísť.

Posledný bod je “poslúchať”. Pre mňa osobne poslúchať = nepremýšľať, nemať vlastný názor a byť iba pasívne podriadený vôli a očakávaniu niekoho iného. To rovno môžem byť handrová babika a nie mysliaca, inteligentná, vysoko vyspelá a vnímavá, emočná bytosť. Takže ďakujem, ale poslúchanie od svojich detí nevyžadujem.

Buďme spolu na vnímavej vlne

Ak vás vnímavé vedenie detí zaujíma, ak cítite lásku, obdiv a úctu ku všetkým deťom, potom sa veľmi poteším, ak sa prídate do uzavretej skupiny Vnímavo s rešpektom na Facebooku. Stretnete tu veľa podobne ladených maminiek a teším sa, keď sa medzi nami vyskytnú aj vnímaví ockovia. Môžeme spolu čítať úžasné knihy, môžeme sa podporovať na tejto ceste ako mať vedľa seba vyrovnané, seba – vedomé, slobodné a súcitné deti. A budeme sa učiť, ako vykročiť oproti svojim deťom.