Ako som mojim deťom pritiahla chorobu

V postieľke

Čítam úžasnú knihu 5 jayzkov lásky. Každé ráno si privstanem a venujem jej 15 – 20 minút. Sedím v tichu, čítam, podčiarkujem. Mám pocit, že je tam jeden myšlienkový skvost za druhým. V hlave mi bežia analýzy aj syntézy jedna radosť. Spomínam na rok 2015, v ktorom som prežila presne to, čo autor popisuje v knihe.

Istá časť vo mne v tom čase nebola naplnená, uspokojená a vyživená. Výsledkom toho bol môj pretlak a vnútorná nepohoda. A moja nepohoda sa odrazila na zdraví mojich detí…

Rozčítaná kniha bez loga

Rok 2015

Spomínam si na seba a na náš rok 2015. Čo sa týka zdravia mojich detí, bol to rok, ktorý ma prvýkrát zaskočil. Tu som spoznala, čo znamená „dospelácke slovo“ úzkosť. V období dospievania som zažila, čo je to melanchólia a smútok. Ale keď niekto popisoval úzkosť, vedela som, že mňa sa to netýka. A v tomto roku to prišlo. Ten pocit, to spojenie a uvedomenie, ten silný tlak na hrudi aj v noci, až som nemohla miestami slobodne dýchať.

Dovtedy moje úplne zdravé deti s občasným 3 dňovým soplíkom mali zrazu opakovane teploty a čo ma zaskočilo najviac, aj 2 laryngitídy. To bol v tom období pre mňa šok.

Nevedela som zo začiatku pochopiť dôvod, nájsť súvislosti a odpovedať si na základnú otázku „prečo?“.

Z učenia detoxikačnej medicíny a z mnohých prednášok doktora Jonáša mi bolo známe, že jedným z hlavných spúšťačov laryngytídy je bielkovina kravského mlieka. A tú deti, v strave nemali. Alergie žiadne, dýchacie ťažkosti žiadne, tak prečo?

Trvalo mi dlhšie, kým som si dala dokopy súvislosti, ktoré som toľkokrát počula na prednáškach detoxikačnej medicíny od doktora Jonáša.

Náš dýchací systém veľmi tažko znáša napätie. Ak sme dlhodobo napätí a pod tlakom s pocitom neslobody, začnú tým trpieť naše pľúca, naše priedušky a celý dýchací systém.

My matky to väčšinou vieme, len tie akčnejšie si to ťažšie pripúšťame…

Všetko naše vnútorné aj vonkajšie napätie a všetky emočné stavy, či už sú pozitívne alebo negatívne, sa odrážajú na fyzickom i emočnom zdraví alebo aj ne-zdraví našich detí. Sama som niečo podobné zažila na vlastnom tele a aj som vám o tom napísala.

V roku 2015 som bola pod tlakom. Kto mi ten tlak vyrobil? Skúste hádať…no áno, ja sama. Moja myseľ. Proste som toho chcela veľa. Po štyroch rokoch materstva moja duša a hlavne moja myseľ zrazu opäť pocítila volanie po učení, vzdelávaní, práci a sebarealizovaní. Čo je na tom zlé? Nič.

Akurát je dôležité nezabúdať na svoje hodnoty, čo je pre mňa tá pravá podstata a že som to ja, kto sa rozhodol pozvať do svojho života deti.

Nejde o to, že by som na to zabudla. Do materstva som vložila všetko. Je to môj najväčší dar a radosť na svete. Ale! Aj počas období tehotenstva a pôrodov som sa potrebovala naučiť držať si balanc. To, že niečo chcem, to že viem, ako a prečo to chcem je skvelé. Ale potrebujem tam nechať aj tú vôľu, to slobodné plynutie, dôveru a uvoľnenie.

Všetci v sebe nosíme veľkú túžbu

Presne rovnako to bolo aj v roku 2015, keď som pocítila veľkú túžbu študovať, vzdelávať sa a pracovať. Moja myseľ sa toho chopila a nedokázala sa vzdať. Myslela som na to dňom i nocou. Prihlásila som sa na niekoľko vzdelávacích kurzov. Jeden bol 4 víkendový v Bratislave a jeden polročný v Prahe. Všetko som mala naplánované a už som to celé mala pred očami. Ako sa vždy zabalíme a pôjdeme všetci spolu, bude to aj výlet, aj sa budem učiť a splním si sen.

Moja myseľ to mala dokonale zvládnuté. Len moja duša s tým akosi nebola v súlade.

Niekde vnútri cítila, že je to ešte skoro a veľa cestovať na také diaľky každý mesiac s dvoma maličkými deťmi. Spávať niekde v hoteloch. Jarko potom celý deň s nimi a ja na prednáškach. Potom rýchlo za nimi, aby Šarlotke nechýbala maminka a mliečko. Ale ak by sa odvážil mi niekto toto povedať, asi by som ho požula.

„Musí to nejako ísť, už som sa rozhodla. Čo ak niečo zmeškám, čo ak mi niečo ujde…“

A potom to prišlo. Prvá cesta na víkend do BA a Vilko bol už aj s teplotou. Dostal ju v noci, keď sme sa presúvali autom. Noc bola hrozná. Tie moje výčitky, ten stres. Jarko ma ráno s úsmevom posielal na prednášku, veď oni to zvládnu.

No to určite. Mne to síce trvá, ale keď mi raz niečo docvakne, je to jasné. Ráno rovná cesta domov. Kurz nekurz, peniaze nepeniaze. V nedeľu Vilkovi už nič nebolo. Zato ja som sama so sebou mala čo robiť. Tento zážitok som si pamätala dlho.

Cestujeme autom

Pár mesiacov ubehlo a cítila som ďalší tlak. Tentorát sa blížila Praha. Tu už nešlo o fazuľky. Platilo sa vopred, celý polrok a nie málo. Vedela som, že ak sa zapíšem, bude to záväzok už aj kvôli tým peniazom.

Akonáhle si urobíme v živote niečo, z čoho máme pociť, že nie je úniku, celé to zvieravé pôsobenie sa ešte zosilní. Takto na nás pôsobia všetky hypotéky, úvery, záväzky, dlhodobé plány a neharmonické pracovné prostredie.

Pár týždňov pred Prahou som už myslela, že mi niekdo sedí na pľúcach. Nevedela som sa rozhodnúť. Tak veľmi som chcela, ale vo vnútri som vedela…a nechcela som to počuť. Pomohli mi deti. Obe dostali laryngitídu. To by ste ani neverili, ale to je na iný blog. Vilko svoju druhú (a poslednú), Šarlotka prvú (a poslednú). Keď sme toto v bezpečí domova a bez liekov zvládli, vo svojom vnútri som sa zosypala. Ten pocit viny. Ako sa „Mne“ toto mohlo stať? Čo sa mi zatemnil mozog…?

Odvtedy som veľa pochopila. Aby mohli byť deti zdravé, potrebujú v prvom rade bezpečie. Ak sa ocitnú v situácii, kde pocit bezpečia stratia, okamžite sa to prejaví na ich zdraví. Často si to všímam u detí, ktoré z nejakého dôvodu musia byť v jasličkách, škôlke alebo v prostredí, kde sa necítia slobodne, bezpečne, a tak sa na ne valí jedna choroba dýchacích ciest za druhou.

Deti ani seba neoklameme. Tá väzba, to prepojenie, ktoré je medzi matkami a deťmi, je dokonalé.

Robíme chyby a je to v poriadku. Ukazujú nám smer, kadiaľ naša cesta nevedie. Nie je hanba sa vrátiť.

Dôležité je sa uvoľniť, počúvať svoje vnútro, svoju dušu a pozerať sa, čo nám hovorí duša i telo našich detí. Sú dokonalé. Rozprávajú a veľmi čakajú, že im budeme chcieť a môcť porozumieť. Stačí sa iba…zastaviť.

PS: Rok 2016 a 2017….veľa som na sebe pracovala. Nie na zdraví mojich detí. Pre ne boli tieto roky plné zdravia. Pracovala som na sebe. Pomohli mi priateľky, Jarko, mamina a opäť raz v mojom živote úžasná žena a jej krániosakrálna terapia.

Mišulka
Je mamkou Vilka a Šarlotky, prežila si prirodzený pôrod a veľmi krásne a intenzívne kontaktné rodičovstvo s oboma svojimi deťmi. Svoje vlastné detstvo považuje za veľmi hodnotné a plné krásnych spomienok a to jej dáva inšpiráciu vytvárať si vlastnú filozofiu a pohľad na to, ako viesť svoje deti vnímavo a s láskou k slobodnému a vedomému životu. Nebojí sa vytŕčať z radu, byť iná a ísť si vlastnou cestou, ktorej verí a nie po tej, ktorú sa jej snaží určiť spoločnosť a jej pravidlá. Neúspech na ceste je pre ňu skúsenosť a zároveň informácia, že našla miesto, kadiaľ cesta nevedie. Verí, že ak sa k svojim deťom správa s láskou, úctou a rešpektom, budú sa aj ony rovnako správať k sebe samým, i k svojmu okoliu. Láskavým prístupom k svojim deťom, dokážeme zmeniť celý svet.
Komentáre